Človek súčasnej západnej kultúry si ani dosť dobre neuvedomí, koľko z odkazu antického Grécka nosí vsebe, v názvoch a princípoch. Žijeme v Európe (najvyšší boh Zeus prevtelený do býka uniesol z malej Ázie krásavicu Európu, kráľovskú dcéru), naša krajina sa snaží riadiť demokratickými zásadami, navštevujeme gymnáziá a akadémie, lekári skladajú Hippokratovu prísahu. A raz za štyri roky s napätím sledujeme olympijské hry.

Pelops či Herakles?

Hry v Olympii sa konali podľa zachovaných gréckych písomností prvý raz v roku 776 pred n. l. a poslednýkrát roku 393 n. l., keď ich zrušil ako pohanskú slávnosť cisár Teodosius I. Od prvých po posledné uplynulo 1169 rokov, približne ako od čias Veľkomoravskej ríše po súčasnosť. Napísali dovedna 293 kapitol. Vznik hier v Olympii je vpísaný do ríše legiend a bájí. Z tucta verzií sú najznámejšie dve – podľa jednej ich založil Pelops, neskorší dobyvateľ a vládca Peloponézu. Popri ňom sa najčastejšie spomína hrdinský Herakles. Usporiadal ich vraj na pamiatku víťazstva nad kráľom Augiášom, ktorému sa tak pomstil, keď mu nezaplatil odmenu za vyčistenie povestného chlieva. Bolo to, prirodzene, dávno pred dátumom 776 pred n. l.

Základom bol beh

Porovnať staroveké a súčasné olympijské hry s dávkou fantázie možno. Dnešným, žiaľ, chýba princíp ekecheirie. Niet tej moci, ktorá by vyhlásila posvätný mier počas prípravy a konania hier. Pred stáročiami i teraz sa súťažilo na štadióne (hoci vtedy športovisko nenieslo tento názov). Ten v Olympii vykopal v rokoch 1875 až 1881 Nemec Ernst Curtius prakticky do starovekej krásy. Rôzne pramene uvádzajú, že zo zachovaných umeleckých diel antického Grécka šesťdesiat percent znázorňuje smrteľníkov či bohov pri športe. Disciplíny - beh, zápasenie, jazdectvo, oštep, disk, skok do diaľky - poznáme i teraz, hoci v pozmenenej podobe.

Aj keď najstarším známym športom vôbec bolo zápasenie, základnou súťažou olympijských hier, pôvodne jedinou, bol beh. Súťažilo sa na jedno stadio (192,27 metra), disciplína sa volala dromos alebo stadion. Odtiaľ teda súčasný názov športovísk. Neskôr pribudli preteky na viacero vzdialeností, najdlhší bol dolichodromos (najviac na 4615 metrov). Nebehalo sa dookola športoviska, ale každý pretekár mal jednu dráhu, na ktorej konci bola značka obrátky.

Výkony môžeme iba hádať

Disk, oštep a diaľka patrili do programu iba ako súčasť päťboja (spolu s behom a zápasením), osve sa nehodnotili. Diskos znamená po grécky kotúč. Niektorí autori uvádzajú, že sa hádzalo z miesta, ale v súčasnosti prevláda názor, že už v antike poznali otočku. Vyvýšené vržisko bolo štvorcové. Diaľkari používali krátky rozbeh a pred odrazom odhadzovali z rúk závažie. Oštep bol iný. Nie tvarom, ale odhodom. Na držadle bola pripevnená slučka na prst atléta, ktorá sa odmotala a dala náčiniu rotačný pohyb.

Zápasilo sa viac-menej podľa pravidiel dnešného gréckorímskeho štýlu, boxovalo sa, kým sa súper nevzdal či sa neocitol bezvládny na zemi. Teda v podstate r. s. c. alebo k. o. Na olympijských hrách sa ešte pretekalo v pankratione, kombinácii boxu a zápasenia, a vo dvoch jazdeckých súťažiach. Jedna sa podobala súčasným dostihom, druhou boli preteky záprahov. Oficiálne dekorovali aj víťazov umeleckých disciplín.

Hodnotu výkonov poznáme iba veľmi matne. Časy Gréci, prirodzene, nezaznamenávali, nemali na to technické prostriedky. Pri skokanských a vrhačských disciplínach merali na momentálnu potrebu. Žiadne záznamy o rekordoch neviedli. Svetoznámy slovenský znalec antiky Vojtech Zamarovský vo svojej knihe Vzkriesenie Olympie uvádza, že zo starogréckych prameňov poznáme iba tri údaje v absolútnych číslach. Najkonkrétnejšie sa týkajú spartského atléta Chiónida a Krotónčana Fayllosa. Prvý vraj skočil do diaľky päťdesiat stôp, v prerátaní neuveriteľných 16,28 metra, čo je holá nemožnosť. Predpokladá sa, že ide buď o trojskok - aj dnes je to vňom slušný výkon - alebo skôr o súčet troch skokov, čo sa v Olympii robilo. Fayllos hodil diskom 28,2 metra. Posúdiť hodnotu výkonu nevieme, keďže nepoznáme váhu náčinia.

Boli to profesionáli

Korunovanie olympijským vencom znamenalo pre pretekára nielen vrcholný okamih dovtedajšieho života, ale veľmi často začiatok nového. Víťaz mal nadosmrti vyhradené miesto medzi honoráciou mesta. Znamenalo to doživotné zabezpečenie. Dostal čestné občianstvo, oslobodili ho od daní, mal vyhradené kreslo na štadióne a v divadle. Chudobnému, ale nadanému pretekárovi financovalo účasť na hrách mesto, v Olympii bol mesiac pred podujatím povinný spoločný tréning. V Hellade pôsobili na gymnáziách platení tréneri. Treba si uvedomiť, že hry v Olympii neboli jediné, iba najslávnejšie. Atlét teda putoval od štadióna k štadiónu, venoval sa výhradne pretekaniu. Bez zveličenia - bol profíkom.

Olympionik Nero

Po olympijskom vavríne túžili aj najmocnejší. Napríklad macedónsky Alexander I. vyhral v behu, jeho omnoho slávnejší neskorší nástupca, vojvodca Alexander Veľký v boxe.

Najväčší počet víťazstiev na jedných hrách však dosiahol muž, ktorý bol pravým opakom olympionika - cisár Nero. Do Olympie prišiel v roku 66 n. l., keď dal preložiť o dva roky 211. olympijské hry. Zvíťazil v súťažiach trubačov a hlásateľov (boli v programe). Prednes tragédie a hru na lýre zaradil do programu sám. Vyhral aj preteky na desaťzáprahoch. Vypadol pritom z voza a vzdal sa, ale za víťaza ho vyhlásili. Napokon nemohli inak, lebo vo všetkých zmienených súťažiach vystupoval iba Nero.

PETER FUKATSCH