Veľa sa dnes hovorí a píše o takzvanom alternatívnom umení, maximalisti vidia v tomto jave záchranu ľudstva na poli umenia, minimalisti sa uspokoja iba z myšlienkou, že sa aspoň niečo deje v oblasti, ktorá pripomína púšť.
Poviedka Ovce, ktorá premyslene uzatvára poviedkový súbor Raz určite zaprší, môže byť typickou ukážkou prózy, ktorú jej autor, britský spisovateľ Michel Faber ovláda naozaj majstrovsky.
Ironický nadhľad nad realitu je iba tou zanedbateľne malou časťou povestného ľadovca, ktorý vyčnieva zo spisovateľovho registra. Lebo autorovi sa v žánri poviedok darí všetko. Ako, to môžeme demonštrovať práve na príklade Oviec. Alternatívne umenie je témou zaujímavou, ale trošku bizarnou a okrajovou: akoby umenie, ktoré je vlastne univerzálne, mohlo mať nejakú alternatívu!
Príbeh poviedky je jednoduchý: päť vybraných „alternatívnych“ umelcov vyráža na sympózium či workshop do Škótska. Každý zvlášť. Na tejto banálnej skutočnosti by nebolo nič zvláštne, keby: po prvé nešlo o avantgardných umelcov z New Yorku a po druhé, a to je dôležitejšie – keby sa toto sympózium na odľahlom mieste škótskeho vidieka vôbec konalo. Celá akcia je totiž iba žartom neznámeho človeka. Umelci však dlho netušia, že ide o mystifikáciu a pripravujú sa na akciu s vedomím a svedomím dôležitých osobností výtvarnej scény. Prvý z výtvarníkov Morton Kraus, ktorého výstava „homoerotických fotografií“ práve v N. Y. vyvolala istú pozornosť, chce vytvoriť podobne kontroverzný cyklus na tému oviec, letenku, ktorú dostal, však minie na drogy, lebo ich naliehavo potrebuje. Druhá umelkyňa June Laboyerová-Suková „začlenila letenky do jedného zo svojich vystúpení, nazvaného Dôvera, ktorého hlavnou atrakciou bola búdka bez okien, pripomínajúca fotokomoru. A vo vnútri boli okrem iných jej osobných vecí prišpendlené aj tie letenky. V ponuke sa potom nachádzali nožnice, fixky, zapaľovač, lepidlo, kečup a likvidátor vložiek“.
Práce ďalších autorov nebudeme pripomínať. Čitateľ poučený svetom súčasného výtvarného umenia, ale aj ten nepoučený, pochopí, že autor poviedky rozpráva typický príbeh zo súčasnosti a zo spoločnosti, ktorá sa priam obsedantne upína na práva a výtvory takzvaných minorít.
Faber zobrazuje tento svet cez clonu humoru, občas humoru veľmi čierneho. Dôležité však je, že to nerobí formou pamfletu, ale poviedky, teda pomocou umenia minimalizácie a presnosti, formou, ktorá viac naznačuje, než doslova hovorí. Témy týchto poviedok sú často vážne, ale autor nikdy nezostupuje iba do roviny úvah. „Boh sa hral sám: tam, kde býval, neboli iné deti.“ Tak sa totiž začína iná poviedka – Príbeh hračiek. Aj tu namiesto metafyzickej úvahy ponúka svoju fantáziu.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)
