„Keby som bol doma a venoval sa iba opravovaniu, asi by som vyžil len s problémami,“ hovorí Štefan Seman z obce Suchohrad. Na Záhorí patrí k obľúbeným majstrom a jeho zákazníkmi sú aj Bratislavčania, ktorí tam majú chalupy. Suchohrad je koncovou dedinou, cesta z nej ďalej nevedie.
Dielňu má Seman v garáži pod domom. „Pracujem v Povodí Dunaja v Malackách, kde máme podnik. Popoludní a po večeroch opravujem autá doma. Niekedy mi za týždeň príde jedno auto. Ale mám aj stálych zákazníkov z okolitých dedín.“
Na vidieku má väčšina ľudí škodovky. Základnú údržbu si urobia aj sami a k odborníkom idú len keď si nevedia poradiť.
„Zo začiatku to bolo veľmi dobré, lebo som opravoval pre niektoré podniky, bolo aj dosť klampiarčiny na havarovaných autách. Keď vznikli v Malackách nové značkové servisy, poisťovne si s nimi porobili zmluvy. Problém je trocha aj s novými motormi. Ja opravím prakticky každé auto, mám aj diagnostické zariadenia. Lenže mal som aj auto, na ktorom som našiel chybu, ale opraviť ho nevedeli ani vo veľkom servise v Malackách. Museli sme ho viezť do Bratislavy, kde mali drahé prístroje.“
Štyri-päť áut za mesiac
V Jakube pri Banskej Bystrici začal vyučený automechanik František Ondrejka podnikať hneď po revolúcii. Zriadil si malý servis a odvtedy sa nezastavil. Asi päťdesiatročný muž je už takmer dvanásť rokov majiteľom, jediným zamestnancom, automechanikom, zásobovačom aj ekonómom v jednej osobe. Jediného spoločníka mu robí čierny kocúr a kríž na stene.
Za mesiac opraví priemerne štyri až päť áut. Dielňa je pri hlavnej ceste a klientelu vraj väčšinou tvoria turisti prichádzajúci z Donovalov, ktorým sa pokazilo auto, a majitelia starších typov. „Zastavia sa Maďari, Poliaci, ak môžem, pomôžem všetkým.“
Ak mu dajú vedieť, príde k pokazenému autu aj sám. Najnovšie autá riadené počítačmi opravovať nedokáže, lebo nemá drahé prístroje.
„Vedel by som to. Odoberám a študujem odborné časopisy,“ verí si. Sústreďovať sa však musí na výbehové typy áut, ktoré už v servisoch nikto neopraví. Aj počas našej návštevy mal na zdviháku starú embéčku.
„Raz za mesiac zbehnem do Talianska po náhradné diely a súčiastky. V podstate dokážem opraviť všetko. Je to kvalitná robota a lacnejšia ako v servisoch. Verím, že to raz pôjde,“ hovorí Ondrejka uprostred nedokončeného servisu. Ak by ho chcel mať podľa vlastných predstáv, musel by ešte investovať vyše pol milióna.
Zatiaľ by mu stačilo vymaľovať, urobiť prístrešok pre zaparkované autá a kúpiť prístroj na emisné kontroly dieselových motorov.
„Zarobím nejakých 15- až 17-tisíc. Je to len na prežitie, pretože deväťtisíc z toho ide na odvody a úhrady. To musím zarobiť, aj keby som mal robiť v noci.“
(rf, wm)
