„V borovicovom lesíku pri Gánovciach sme len päť mesiacov. Predtým sme bývali za garážami na sídlisku. Lenže prišli ich majitelia, spoločne so skinhedmi. Bolo ich sedem. Museli sme ujsť. Stihli sme si zobrať len paplóny, niekoľko maličkostí a zastavili sme sa až v tomto lese. Tu máme zatiaľ pokoj. Len cigáni nám občas niečo ukradnú,“ načrtol obraz posledného polroku vo svojom živote 49-ročný Miroslav.

Bezdomovcom je už sedem rokov. Kedysi žil bežný život ako ostatní ľudia. S prvou ženou má dcéru, ktorá sa už vydala do Holandska. S druhou má dve. Rozišli sa po dohode, že síce nemusí platiť výživné, ale že sa k nim zároveň nebude nikdy viac hlásiť. Ostal bez strechy nad hlavou.

Deň čo deň spolu so svojimi dvomi spoločníkmi vstáva o štvrť na sedem. Založí oheň, prevarí vodu na kávu a ešte pred siedmou vyrážajú do neďalekého Popradu. Obídu „popolnice“ a z času na čas sa im podarí niečo dobré nájsť.

„Aha tu, fotoaparát značky Smena v koženom puzdre. Verím tomu, že Rus by mi zaň dal nejaké peniaze, ale do centra mesta radšej nechodíme,“ tvrdí 38-ročný Stano. Svet sa mu zrútil po tom, ako sa dostal na dva roky do väzenia. Keď sa vrátil, nikde si nevedel nájsť prácu. Nechcel byť na obtiaž nikomu. Odišiel od súrodencov, u ktorých žil.

„Dobre, stalo sa. Už sa to nezopakuje. Ani teraz nekradnem. Zbierame papier a kovy. Denne zarobíme tak stovku, niekedy aj 150. Pred Vianocami bolo lepšie. Vracali sme sa nazad až po zotmení,“ hovorí Stano a začína variť večeru pre seba i kamarátov. Jedlo, cigaretka, občas niečo prečítať, ale hlavne, nekonečné večerné debaty – tak končieva každý deň troch bezdomovcov.

Drevené konštrukcie v tvare trojuholníka potiahli kobercami. Zvnútra ich vystlali starými paplónmi. Vchodom je vyklápacia doska. To je dnes príbytok trojice mužov. Stavať sa vraj naučili podľa filmov. „Pozerali sme dobrodružné filmy. No predsa zlatokopi na Klondiku si stavali takéto zruby.“

V dvoch provizórnych stavbách majú kuchynku a sklad. Pred snehovými víchricami si vybudovali vetrolamy. To aby ich neprefúkalo.

„Za celých sedem rokov som ešte nebol chorý. Možno som si zvykol a možno ma to len obchádza. Ak by som však ochorel, to by bol naozaj problém. Neplatím si poistku, takže pánboh zaplať,“ vydesí sa na okamih posledný z trojice Miroslav. Stále sa nevzdáva myšlienky na rodinný život. Drží ho pri živote. Je presvedčený, že nemôže byť zlým človekom. Idú predsa za ním mačky, argumentuje podivuhodným hodnotovým rebríčkom.

Aj najmladší z trojice Stano by sa rád z tejto zlej situácie vyhrabal. „V lete pôjdem robiť do Čiech. Tam si bezdomovcov vážia viac ako tu na Slovensku. Už vlani som tam bol. Dali mi zarobiť a aj ľudia pomohli. Peniaze nechcem pre seba. Chcem ich pre sestrine deti, aby mali na štúdiá,“ zakončí Stano.

ROBERT JURIŠ