. Jon Anderson chcel svojím článkom vyjadriť nostalgiu za technickými tenistami a zalovil do pamäte po najkrajšie memoáre ako rybár, ktorý hľadá v sieti najkrajšie kusy. Mečíř sa mu hodil skvele, lebo patril k najelegantnejším a najobdivovanejším. Prinášame podstatnú časť Andersonových riadkov.
Keď sa roku 1989 opýtali rumunského tenisového génia Ilieho Nastaseho na nástup silového tenisu, Nastase typicky priamo odvetil: „Nešiel by som sa pozerať na tieto decká, čo hrajú dnes. Vstal by som z postele jedine na zápasy Jimmyho Connorsa, Johna McEnroa a Miloslava Mečířa.“ Prirodzene, veď Connors a Nastase boli kamaráti. Pochopiteľne, každý sa tešil na nadaného McEnroa. Ale Mečíř? Veď ani nevyhral grandslamový titul a jeho kariéra vo svetovej špičke sa po piatich sezónach 1985-89 rýchlo skončila. Štatistiky sú možno proti nemu kruto nespravodlivé, ale svedkovia jeho hry najmä na Australian Open 1989 vám potvrdia, aký mal tento Slovák talent. Vo Flinders Parku, kde v troch zápasoch pred finále dvojhry stratil dovedna len 22 gemov, hral to najlepšie, čo v živote vedel. Vari len vo finále neukázal nič, keď podľahol Lendlovi 2:6, 2:6, 2:6 skoro tak, ako vo finále US Open 1986. Mečířov tenis sa celý zakladal na cite, dotyku a technike. Jeho podanie bolo síce čitateľné a malo by ťažký chlebík v rýchlostnej súťaži so sestrami Williamsovými, ale na jeho hru plnú finesov, obojručných úderov, kútov a čiar poznal protizbraň málokto. Niečo, čo je úplne cudzie dnešnej ére. Ani vysoká prehra vo finále s Lendlom však nevyviedla lakonického Mečířa z rovnováhy. „Nepoznáte nejaké dobré miesto na rybačku?“ opýtal sa reportéra, ktorý čakal skôr odpoveď, či sa Mečíř vo finále nezľakol a nestrémoval. „Myslím, že život ide ďalej aj po prehrách,“ vravieval. Dnes už nik nevychová nových mečířovcov. Ak neveríte, tak si predstavte, že posledných päť rokov ani nemal trénera a vraj si podával lopty sám.“
ANDREJ BUČKO, Melbourne
