V niektorých krajinách je deň prijatia ústavy každoročne slávnostným dňom obyčajných ľudí, ktorí spontánne vyvesujú štátne vlajky svojej krajiny či iné symboly. Na Slovensku tomu tak nie je, spontánnu radosť zo sviatočného dňa kalí najmä poznanie, že súčasné vedenie nášho štátu považuje veľkú časť obyvateľstva a ich parlamentných zástupcov za nepriateľov, zradcov, za škodnú slovenskej spoločnosti. Krstným otcom ústredných osláv prijatia slovenskej ústavy bol ten, čo najvyššieho ústavného činiteľa nazval v parlamente "starým ujom" a po tejto svojej politickej a spoločenskej diskvalifikácii nenašiel v sebe dosť odvahy na to, aby odišiel z verejného života. Vedľa neho úsmevy rozdával predseda Ústavného súdu - chorého prvku našej spoločnosti, inštitúcie, ktorej rozhodnutia sú občas čisto akademického charakteru a praktického fungovania spoločnosti sa vôbec netýkajú. Videli sme tam aj poslancov, ktorí vernú službu svojmu politickému vodcovi jednoznačne nadraďujú nad dodržiavanie ústavy, bola tam aj časť slovenskej inteligencie, ktorá stratu medzinárodných pozícií našej krajiny a čoraz väčšie zaostávanie za okolitým svetom považuje za tú najlepšiu službu národu. Isto bola prítomná i všemocná SIS-ka, novodobá politická polícia pre boj s vnútorným nepriateľom, verne kráčajúca v stopách svojej neslávnej predchodkyne, nechýbala ani stranícka televízia, ktorá poriadne otravuje náš verejný život rozlievaním jedu neznášanlivosti, klamstiev a poloprávd. Nikdy sa mi nepáčil mináčovský bolestínsky pohľad na slovenskú históriu, ktorá vraj bola tisícročným útlakom, dejinami ubiedeného a porobeného národa. Ale vraj sme si na to za stáročia zvykli, parlamentná demokracia vraj nevyhovuje našej mentalite. Kde ale potom vziať hrdosť na svoj štát a jeho ústavu? Tých, ktorí nad základný zákon štátu povyšujú záujem svojej politickej strany, poslať tam, kam sa po roku 1989 mali poslať vyznávači tézy o vedúcej úlohe strany v spoločnosti.

Autor: PAVOL STANO, Nový Smokovec