ak si dobre pamätáte, rozlúčili sme sa niekde v Orlande. A ak sa vraví, že život je v Amerike rýchly, dá sa povedať, že tú rýchlosť sme asi pre Ameriku vymysleli my. Lietadlá, autá, lietadlá, autá ... Sú však veci a situácie, ktoré aj v tej závratnej rýchlosti zostanú v pamäti a uchováte si ich na celý život. Možno tak označiť aj nočný prílet do New Yorku. Je úžasné, ako pre združenie LZD pracovali všetky elektrárne tohto mesta a ponúkli nášmu zraku vysvietený Manhattan. Človek až túži chvíľu postáť v tej leteckej rozhľadni a stále sa len dívať a dívať, pokiaľ možno stereo.
Bum-bác, nepadli sme, pristáli sme. A opäť auto, a so slovami nášho šoféra - "je to kúsok" - sa dve hodiny vezieme po zemi späť "domov". Večný Félix - naša centrála v New Yorku, sa o nás dôkladne stará. Apropo, Félix je realizátorom a dobrou mamou celého nášho amerického pobytu. Vďaka jeho nápadu a chceniu preniesť kúsok Slovenska do Ameriky, docielil spojenie Slovákov so Slovákmi aj mimo vládnej úrovne.
Nuž čo, New York, si naozaj krásny. Máš veľa tvárí, veľa podôb, veľa ľudí. Všetci sme sa však dohodli na jednom: krásny, ale pre nás náročný. Európska duša je predsa len asi iná.
Ďalšie mesto - Washington. Mesto krásne, tiché, pokojné. Mierna pohoda a v hlave pokoj. Stretnutie s divákmi a pánom veľvyslancom Lichardusom bolo nanajvýš príjemné a zapamätateľné. Och, bože! Koľko osudov, koľko názorov, koľko ľudských príbehov. Ale aby sme nevyšli z kulinárskeho kruhu, večer končíme v čínskej reštaurácii. Obžerstvo je slabé slovo pre slušného človeka. Je nám zle, je nám zle! Je to trápne, ale Čína dostala od nás dištanc. No aby sme tú prejedenosť rozchodili, prechádzka nočným Washingtonom a záverečný drink v džezovom klube pomohli. Je veľa umelcov na svete, a veľmi dobrých. Člen nášho združenia Lehotský sa nezdržal a náležite si to s trojicou miestnych džezmenov rozdal. Pointa - začalo ich veľmi zaujímať, kde je to Slovensko. V tom prípade si myslíme, že kultúrna misia splnila svoj účel. Keď sme sa rozlúčili, zistili sme, že to bol len kúsok z pestrého nočného života tohto mesta. Prechádzame ulicami a vidíme, že všade je veselo, všade hrajú kapely a každý má chuť radovať sa. Hlavné mesto, dovidenia. Lúčime sa s ním, sledujúc v televízii nezmyselný koniec krásnej Diany. Akoby odišiel kúsok aj z nás. Dohodli sme sa, že to bola krásna žena, ktorá tu bude chýbať...
Posledné utrácanie, posledné nákupy. Spoločne sa nakupovať nedá. Takže nastáva mierny rozptyl v obchode a po dvoch hodinách stretnutie pred ním spolu s nekonečnou závisťou, čo kúpil jeden lepšie ako tí ostatní. To, že už je deň odletu, je síce pekné, ale i stresujúce. Vybrali sme sa na letisko a po príjemných dvoch týždňoch - ahaho. Veliteľ letu - po slovensky hovoriaci občan, nás "pekne" privítal. Toľko arogantnosti, nechuti pomôcť a pohŕdania človek asi ešte ťažko zažije. Pomstil sa nám svojrázne - neodleteli sme. Mohli sme až na druhý deň, keď každý zaplatíme 100 dolárov. Keď sme sa ohradili, že sa to azda dá vybaviť aj trochu bezbolestnejšie, jeho odpoveď znela: "Tak si to vybavte, lietadlo je aj tak plné." Nechápeme, keď služby v Airbuse ČSA sú také vynikajúce, prečo má takýto človek kaziť renomé celej firmy. Na druhý deň teda ďalší pokus o odlet vyšiel. Hurá, Slovensko. Tak sme tu, tešíme sa z pachu tejto zeme, lebo je to vôňa domova, vôňa rodín, našich priateľov aj vás.
P. S.: Darčeky.
Dančiak kúpil špeciálnu zubnú kefku, doma zistil, že je na protézy.
Dančiak kúpil pre dcéru voňavku Pacco Rabanne - bola to pena po holení pre mužov.
Dančiak kúpil miestne lotto, vyhral 7 miliónov dolárov a teraz nevie, čo má s nimi robiť.
P. S. 2: A ak dovolíte trochu sa nám pochváliť, mali sme úspech. Na chvíľu sme omladli o šesť hodín, Majakovského stroj času fungoval.
Autor: Vaši priatelia - združenie LZD
