Janko Lehotský, Marián Zednikovič a Stano Dančiak sa vydali koncom leta na kultúrnu misiu - cestu po niekoľkých amerických mestách. Slováci zo stredu Európy, ktorí si na dva týždne v Spojených štátoch prepožičali takmer dvojzmyselné označenie LZD, sa vybrali za Slovákmi za veľkú mláku, aby trochu potešili rodným jazykom, humorom, pesničkami a rozprávaním.

Na svojej ceste sa stretli s rodákmi v New Yorku, Washingtone, ale aj vo floridských mestách Orlande a Saratoze. Program, poskladaný z rozhovorov, divadelných ukážok a pesničiek, bol pripravený špeciálne pre krajanov v Amerike (no už dnes je vraj záujem o tieto vystúpenia aj v Prahe) a niesol sa skôr v duchu improvizovaných stretnutí ako nemenných predstavení. "Diváci mali možnosť klásť nám aj otázky, no väčšinou sa ostýchali. Vynahradili si to však vždy po produkcii, keď vznikalo akési druhé spontánne predstavenie," priznávajú členovia združenia LZD. Ich cesta bola podľa ich vlastných slov prvým pokusom zmobilizovať slovenskú menšinu a mala úplne inú trasu, než po ktorej šli po revolúcii Radošinci alebo Lasica a Satinský. "Toto bolo prvolezectvo. Na Floride doteraz ešte žiaden Slovák nehral. Pritom ich tam žije strašne veľa. No neudržujú medzi sebou prakticky žiaden kontakt, žijú izolovane. Takže veríme, že naše divadelno-hudobné predstavenia boli začatím novej tradície stretávania sa." V tom vidia protagonisti najväčší význam svojej cesty.

"Mám pocit, že tu dochádza ku generačnej výmene," charakterizoval svoje dojmy zo stretnutí s krajanmi Marián Zednikovič. "Medzi starousadlíkmi vo veku okolo sedemdesiatky a ,novou` generáciou. Teda tými mladšími, ktorí prichádzali v niekoľkých vlnách od šesťdesiateho ôsmeho podnes. A práve oni pociťujú nedostatočnú komunikáciu medzi sebou. Cítia, že tu existujú veľké lobby poľské, maďarské, ukrajinské aj čínske, no tá slovenská nefunguje. Majú pocit, že s tým treba začať niečo robiť. Boja sa, že sa rozplynú, nebudú existovať. Doteraz nemali žiadny styčný bod, nemali sa kde ,prihlásiť`. A cez našu návštevu vlastne taký východiskový bod našli.""Pritom sa nedá povedať, že by neboli vďaka Internetu dobre informovaní," dodáva Stano Dančiak. "Vedia o nás dosť. Mnohí sa síce do politiky nemiešajú, ale veľa je aj takých, ktorých zaujíma. U nás si chceli overiť, či to z tej diaľky vnímajú správne. A musím povedať, že sme ani nemali veľmi rozdielne ponímanie súčasnej situácie. Vnímajú to ako my, to znamená, že majú oči, uši aj mozog."

Keďže takáto umelecká návšteva sa medzi našimi krajanmi v spomínaných mestách udiala po prvý raz, boli aj mnohé problémy. Organizátori mali chuť, no chýbali skúsenosti. Preto sa občas stalo, že sa ľudia o vystúpení nedozvedeli načas a tak mnohí ľutovali, že jedinečnú príležitosť prepásli. Práve tieto chybičky sú však dôvodom celú akciu o rok zopakovať.

O čo menšia bola organizačná zdatnosť, o to väčšie bolo nadšenie. Krajania napiekli, nachystali, dokonca aj domáca slovenská slivovica bola. To všetko zútulňovalo nedivadelné priestory, ktoré si krajania museli prenajať, aby sa vystúpenia mali kde udiať. Niekde vraj dokonca neboli ani reflektory a účinkujúci si svietili baterkou. "Možno nás poriadne ani nevideli," poznamenáva Stano Dančiak. Aké bolo podľa neho publikum? Prichádzali vraj Slováci dobre ovládajúci slovenčinu, i takí, ktorí ju už zabudli. "Jedna pani, ktorá za nami prišla po predstavení, slovenčinu už takmer vôbec neovládala, no povedala nám, že jej stačilo vidieť našu mimiku. Hneď vraj vedela, že budeme dobrí. Nuž a ak niekto nerozumel, a nepáčili sme sa mu ani my s Marošom, určite zabral Janko. Je tam veľmi populárny, všetci spoločne s ním spievali jeho pesničky. Vždy musel pridávať, my sme opakovať nič nemuseli." Marián Zednikovič kolegu dopĺňa: "Prišli napríklad aj takí ľudia, ktorí nás vôbec nepoznali. No to, čo sme im predviedli, ich obveselilo. Páčilo sa. Janko mal najväčší úspech, a nielen preto, že tam už bol pred rokom. Ľudia poznajú jeho piesne, skoro každý ich má aj ďaleko v Amerike nahraté."

Ako na trojicu zapôsobila Amerika? "Všimol som si, že v tých ľuďoch stále existuje otázka - spravil som dobre, alebo nie? Snažia sa to sami pred sebou obhájiť. Často sme sa stretávali s tým, že v Amerike si nejaké peniaze ľudia usporia a potom prídu na starobu domov, na Slovensko. Môj súkromný názor je, že v Amerike sa treba narodiť, ťažko sa do nej implantovať. Pre mňa je tamojší život príliš hektický. Videli sme to však príliš povrchne na to, aby som hodnotil. Najpodstatnejšie pre mňa je, že sa tam musím vrátiť, lebo som nezažil všetko, čo som zažiť chcel, a o čom mi každý tak krásne rozprával. Všetko sme tak prebehli, že nám na Ameriku iba narástla chuť. Veľmi ľutujem, že sme nezažili nočný New York, Manhattan. Hoci musím priznať, že aj za tú párhodinovú skúsenosť som sa ho dosť bál. Ale asi na ňom niečo bude, keď tam každý chce žiť." Na Stana Dančiaka zapôsobilo stretnutie so slovenskými hokejistami: "Sú to úspešní, dobre zarábajúci muži. Keď sme im však hovorili, že pozajtra ideme domov, vzdychli si: "Ježiš, ako vám závidíme..." Asi tiež nie sú stavaní na tamojší život. Pre mňa by boli nervydrásajúce už len tie obrovské vzdialenosti, ktoré Američania prekonávajú s úplnou samozrejmosťou."

Najväčším zážitkom Janka Lehotského boli - počasie, vtáci a hudba: "Som teplomilný človek, preto na mňa najviac zapôsobila Florida. Vlhké, premenlivé počasie, podobné Vietnamu. To striedanie počasia ma naozaj fascinovalo. A vtáci. Ja nemám nafotené mrakodrapy, ale miestnych vtákov: veľkých, malých, čajky, ktoré nám zobali z ruky. Americké priateľské vtáky so slovenským ,polovtákom`. Nuž, a samozrejme, Amerika je pre mňa v prvom rade hudba. Pri tom nedostatku času sme mali šťastie navštíviť vo Washingtone jeden skvelý džezový klub, kde sme ,načapali` výborné trio. Aj sme si trošku priateľsky zascatovali. Čo ma tam strašne znervózňuje, je doprava, taxikári a vzdialenosti. Kým sme sa zo stredu New Yorku prepravili na miesto, kde sme bývali, trvalo to aj tri hodiny. No a jeden známy poznatok - v Amerike je strašne veľa tlstých ľudí. Videl som tu celé rodiny, ktoré dohromady vážili ako vetrieska."

Hoci v úvodnom rozhovore pre SME trojica avizovala viacero záväzkov, napokon sa ich príliš nedarilo plniť. Stano Dančiak veril, že prestane fajčiť a v lietadle sa naučí po anglicky. "Nestalo sa. Bohužiaľ, angličtinu som takmer nepotreboval, lebo okolo nás boli stále Slováci, ktorí hovorili veľmi dobre po slovensky. Ani prestať fajčiť sa nedalo. Teraz však nefajčím. Nie je to však záväzok, ale dôsledok zájazdu. Nemám už ani korunu, všetko sme dali na Ameriku a na nákupy."

Práve pri nákupoch vznikla na ceste najväčšia kríza. Stresy nastali v obchodnom dome, keď sa traja muži neznášajúci nákupy vybrali za darčekmi. Vďaka nákupom doma zožali rodinný posmech. Napríklad, keď v domnienke, že kupujú držiak na mydlo, doniesli domov myš na počítač. Nuž, ale okrem nákupov hodnotí LZD americkú misiu viac než pozitívne Ako to formuloval Janko Lehotský: "Keby som si mal znova vybrať spoločníkov na objavovanie nových krajín, rozhodol by som sa rovnako. Naša cesta - to bolo priateľstvo a kopec srandy." A Zednikovič pohotovo dodáva: "A ja viem prečo. Lebo medzi nami nebola žena."

Autor: BARBORA DVOŘÁKOVÁ ALEXANDRA TINKOVÁ