nestálosť, v Národnom divadle v Brne má na svojom konte naraz dvoch Shakespearov - Kráľa Leara i Búrku a viackrát už hosťoval i v Slovenskom národnom divadle. V Trnavskom divadle však na úvod novej sezóny (premiéra bola včera) pripravil hru Robinson hľadá loď, ktorá stroskotá. Napísal ju, ako hovorí i jej podtitul, na motívy života básnika Miroslava Válka.
O vzniku hry Roman Polák pre SME povedal: "Je to práca na objednávku. Niekedy v máji mi zavolali z Trnavského divadla, či sa podujmem na podobný projekt. Podpísal som zmluvu s tým, že napíšem hru zo života Miroslava Válka a celý projekt zrežírujem. Pritom však chcem zdôrazniť, že ide i o môj osobný vzťah k Miroslavovi Válkovi. Ak ho chcem priblížiť, musím sa trochu vrátiť i do minulosti. Patrím, dá sa povedať, k normalizačnej generácii, presnejšie ku generácii, ktorá týmto obdobím prechádzala v teenagerskom veku. Na gymnázium som chodil v roku 1973 a 1977, ale spomínam si aj na udalosti z roku 1968. Pamätám sa, že som sa vracal z pionierskeho tábora a stretávali sme tanky. Mám v živej pamäti i rozstrieľanú Bratislavu. Keď si spomínam, mám pocit, že aj niečo také nezmyselné sa môže zopakovať. Je to desivá myšlienka, a nielen ten obraz násilia vo mne v socializme vyvolával myšlienku, že zomriem. Snáď preto som ďalšiu dejinnú udalosť - november 1989 - bral ako priveľký skeptik, takmer s presvedčením, že niečo podobné ani nie je možné. Pritom Válek bol pre mňa v tých teenagerských rokoch básnik, ktorý mi sprítomňoval atmosféru, dobu a problémy rokov, ktoré som fyzicky nezažil, ale ktorému som aj v normalizačných rokoch mohol dôverovať. Paradoxne existoval aj ako minister, ktorý ma však priveľmi nezaujímal, a ani si nepamätám, že by som ho bol ako takého výraznejšie vnímal. Bol som viac ponorený do Válka básnika, ktorého som rád recitoval, ktorý bol v poézii mojím priateľom, lebo hovoril k mojim pocitom mojou rečou. Aj scenár, ktorý som síce robil na objednávku, je teda poznačený mojimi pocitmi z básnika Válka i všetkými ostatnými skúsenosťami. A tak aj v ňom ide na jednej strane o básnika a na druhej o politika."
Už predošlé dramatické texty Romana Poláka sú charakteristické otvorenou dramatickou štruktúrou, spravidla sa v nich vyhýba popisno-realistickému videniu. Podobne ako vo svojej režijnej tvorbe v nich uprednostňuje skôr expresívny pohľad na medziľudské vzťahy vo vyhrotených dramatických situáciách. Práca na hre o osobnosti Miroslava Válka však bola v mnohom špecifická. "Keď som prijal ponuku Trnavského divadla, bol som nútený začať sa zaoberať aj dobovými faktmi a do určitej miery skúmať jeho život. Na jednej strane jeho mladosť, ale i etapu jeho ministrovania. A preto aj vo výslednom tvare z toho vychádzajú dvaja Válkovia, ktorí sú v akomsi napätí medzi sebou. Nechcem byť sudcom a ani táto hra v žiadnom prípade nechce byť súdom ani moralitou. Chce ukázať niekoľko vecí: Válka básnika, Válka politika, a na druhej strane akýsi prierez doby, histórie, ktorú sme prežili od 50. rokov až po revolúciu v roku 89. Toto sú jej základné ambície. No v konečnom dôsledku, možno je to i kacírske, vlastne ani nemusí ísť úplne o Válka, pretože na to sú monografie, dokumentárne filmy, aby vedecky skúmali život. Chcem, aby to bola metafora o intelektuálovi v osídlach doby, seba samého, politickej moci i súkromného života. Pretože tieto problémy sú v konečnom výsledku nadčasové a môžu byť aj zrkadlom pre našu dobu," dodáva aj o svojom režijnom zámere Roman Polák.
Témy týkajúce sa našej minulosti sú dnes často i pre historikov len príležitosťou na obnovovanie tradícií či na jednostranný až tendenčný výklad histórie. Ľahko sa tak stávajú vratkou pôdou aj pod nohami umelca. V inscenáciách Romana Poláka sa však napriek tomu stretávame aj s historickými osobnosťami Janka Kráľa, Ľudovíta Štúra. "To, čo u mňa spája tieto témy, by som nazval skúmanie cez minulosť súčasnosti. V DSNP sme už na nich takto spolupracovali s Karolom Horákom. Keď napísal pre martinské divadlo Apokalypsu podľa Janka Kráľa, v našej inscenácii išlo o polemický portrét revolučného básnika napríklad i preto, že sme si v jeho živote všímali i to, keď udával Maďarov Viedni. Vo svojej ďalšej hre Príď kráľovstvo Tvoje, ktorú DSNP stále uvádza, sa Karol Horák polemicky vyrovnáva aj s osobnosťou Ľudovíta Štúra, a hoci sme v nej vychádzali z minulosti, tiež sa obracia smerom k súčasnosti. Myslím si, že reálny život sa ani nedá brať bez toho, aby sme nemapovali aj skúsenosti našich predkov a neuvedomovali si, čo robili dobre, ale i kde robili chyby, kompromisy, aby sme sa poučili z ich omylov a sklamaní. Pokiaľ však Štúr a Kráľ sú už naozaj historické osobnosti a vlastne všetko, čo o nich človek napíše, je overiteľné v rade iných interpretácií, priblížiť Válka je väčší problém. Mnohí ľudia ho majú stále v živej pamäti a aj na základe vlastných skúseností ho vnímajú rôzne. Ak je teda v konečnom dôsledku pre mňa podstatná jeho poézia, ktorá mi dala najviac, predpokladám, že aj inscenácia môže pomôcť objavovať ju mladšej generácii a bezprostrednejšie dokáže otvoriť dvere divákom k Válkovi i do doby, ktorú sme prežívali my ako príslušníci niečo staršej generácie," vracia sa Roman Polák ešte k trnavskej inscenácii.
Pretože nielen jeho autorsko-režijný projekt naznačuje záujem o témy z našej histórie, prišla na rad aj otázka, či v ňom nebude programovo pokračovať: "Nenazval by som to program. Prežil som už ako aktívny režisér dobu pred revolúciou, ak si pamätám, nenašla by sa tam hra, v ktorej by išlo vyslovene o politiku. V tomto období som skôr vnikal do ľudského vnútra, ľudskej psychiky a vyberal si práve takéto hry. V dnešnej dobe, keď miesto politických problémov by malo divadlo skôr venovať pozornosť človeku, jeho myšlienkam, filozofii aj histórii národa, niektorí chápu len tak, že sa bijú do pŕs a dokazujú to preskakovaním vatier. Preto mám pocit, že je potrebné siahať aj po takýchto témach, nemyslím, že by bolo na škodu snažiť sa o ich zjednodušujúcu interpretáciu."
Autor: MIKULÁŠ JARÁBEK
