Zatiaľ čo v metropolách susedných štátov si svetové hviezdy hudobného neba priam podávajú ruky a Košice pred pár týždňami oblažili svojím umením renomované americké sopranistky, v Bratislave udalosť roka nie a nie prísť. Po skostnatelom, šablónovito pripravenom Kultúrnom lete (bez akejkoľvek prezentácie opery) priam šokovala správa, že do programu Bratislavských hudobných slávností sa podarilo dodatočne zaradiť operný recitál Edity Gruberovej. Kráľovná koloratúry a podľa mienky odborníkov dnešná "primadonna assoluta bel canta" sa na pôdu rodného mesta vracia po šiestich rokoch, ktorým predchádzali dve desaťročia poznačené nariadeným ignorantstvom a falšovaním faktov. Samozrejme, o osudoch Edity Gruberovej sme vedeli veľa - boli tu predsa viedenský rozhlas, televízia aj iné zdroje informácií. Po tom, čo ju po úspešnom debute v Opere SND (19. 2. 1968 v Barbierovi zo Sevilly) odmietlo prijať vtedajšie vedenie divadla, zakotvila na dva roky v Banskej Bystrici. V rukách už mala laureátstvo z medzinárodnej súťaže v Toulouse a jej repertoár sa rozširoval: Violetta, Gilda, Olympia... Na bystrickú éru pod šéfovaním J. Hadrabu spomína rada: "Možno to nebol optimálny výber úloh pre môj vek a odbor, ale boli to pre mňa veľké príležitosti, za ktoré som bola nesmierne vďačná." Na koncerte Slovenskej filharmónie pred Vianocami 1969 fascinovala publikum koloratúrnym ohňostrojom Kráľovnej noci z Mozartovej Čarovnej flauty. Tá istá úloha jej čoskoro otvorila brány Viedenskej štátnej opery a stala sa odrazovým mostíkom ku - podľa slov rakúskeho kritika - kariére storočia. Po Kráľovnej noci nasledovala Offenbachova Olympia a rad menších postáv. Bolo to obdobie poctivého štúdia, zdokonaľovania a cizelovania vokálnej techniky a umeleckého výrazu. Na pedagogické vedenie z bratislavského Konzervatória (M. Medvecká) nadviazali hodiny u prof. R. Boeschovej, ktorá ju trpezlivo doviedla až na vrchol možností, ktoré dokáže ľudský hlas vyčariť.
Rok 1976 bol pre Editu Gruberovú prelomovým. Dirigent Karl Böhm jej zveril part Zerbinetty v Straussovej Ariadne na Naxe a takpovediac počas jednej noci zažiarila na koloratúrnom nebi nová superstar. To sa však v jej vlasti už muselo oficiálne tajiť. Gruberová totiž po podpísaní zmluvy s Viedňou odmietla nariadenie akýchsi komunistických úradníkov z Bratislavy, aby sa okamžite vrátila domov. Dala prednosť rozvíjaniu svojho talentu na jednej z najprestížnejších scén sveta. Železná opona sa zatiahla a slovenská umelkyňa sa stala - spolu s Luciou Poppovou - personou non grata. Do roku 1989 jej iba raz - a bola to podmienka K. Böhma - vtedajší všemocní dovolili prísť do bývalého Československa: pri hosťovaní Viedenskej štátnej opery v Prahe roku 1979.
Takmer tri desaťročia stojí Edita Gruberová na javisku - oslavovaná a obdivovaná na celom svete: vo Viedni, v newyorskej MET, v Mníchove, v milánskej Scale, v Londýne, aj v Zürichu, kde býva. Stvárnila obrovský okruh postáv - mozartovských, straussovských, massenetovských, gounodovských a najmä talianskych. V ostatných rokoch sa zameriava hlavne na predverdiovský bel cantový odkaz. Strhujúcim vokálno-výrazovým spôsobom oživuje tragické hrdinky Donizettiho tudorovskej trilógie (Anna Bolena, Maria Suarda, Roberto Devereux), tlieskajú jej ako Marii di Rohan a Linde di Chamounix, stále sa vracia k svojej životnej Lucii di Lammermoor. Je tu rovnako Bellini so svojou Aminou a Elvirou, je tu Rossini s veselou Rosinou i dramatickou Semiramis... A stále Zerbinetta, mladá, svieža, koketná, hlasovo neprekonateľná.
Pred pár dňami si celý kultúrny svet pripomenul 20. výročie úmrtia legendárnej Marie Callasovej, považovanej za absolútnu primadonu bel canta. Dnes toto pomyselné žezlo prisudzujú práve Edite Gruberovej, zosobňujúcej diametrálne odlišný prístup k hrdinkám predverdiovských úloh. Tam, kde Callasová útočila drámou a démonickou silou výrazu, Gruberová zatajuje dych poslucháča celým arzenálom výrazových prostriedkov vyplývajúcich z jej lyrickejšieho naturelu, zato s jej vlastnou vokálno-technickou ekvilibristikou, ktorá nie je bezváhová ani chladná, ale plná citu a stotožnenia sa s duševným stavom stvárňovaných postáv.
Hoci bývalý režim sa k Edite Gruberovej zachoval macošsky, na rodnú vlasť nezanevrela. V rozhovore pre rozhlasovú reláciu Dotyky s operou povedala : "Slovenčina je moja materinská reč. A tak je to aj so Slovenskom ako rodnou zemou. Človek sa tým akosi nezaoberá, lebo doslova lieta po svete. A odrazu je tu návrat: do spomienok, do pekných rokov mladosti. Som Slovenka, samozrejme, veď ani to -ová som si z priezviska neodstránila."
Edita Gruberová, ktorá pricestovala do Bratislavy už dnes, vystúpi pre bratislavské publikum so Slovenskou filharmóniou pod vedením Ondreja Lenárda v pondelok 22. 9. o 19.00 v Koncertnej sieni SF.
Autor: PAVEL UNGER (Autor je spolupracovníkom SME)
