Druhou z piatich dvojíc, ktoré sa predstavia na štvrtej výročnej výstave Sorosovho centra súčasného umenia (SCCA) v Bratislave, sú Mária Bartuszová, predstaviteľka šesťdesiatych rokov, ktorej reálnu prítomnosť dnes nahrádzajú jej diela a z generácie mladých výtvarných umelcov Denisa Lehocká. Dvojica bude vystavovať v novej bratislavskej Galérii Živa na Podtatranského ulici. Mária Bartuszová (1936 - 1996) sa v šesťdesiatych rokoch venovala abstraktnej sochárskej tvorbe, ktorú nechápala len ako médium pre oči, ale aj pre hmat. Práce, v ktorých demonštrovala prírodné zákony, sú napriek svojej útlosti a krehkosti holdom prírodným a kozmickým zákonom. Alebo vďakyvzdaním... Koncom 60. rokov sa M. Bartuszová stala členkou Klubu konkretistov, avšak zachovala si vlastný prístup. S tým súvisí aj obohatenie škály používaných materiálov o umelé (sadra, guma). "To sú prvé znaky civilizačnej skepsy, ktorá sa vyvinie ďalej... Koncom 60. rokov konkretisti zvedavo vstupovali do viacnásobného vzťahu k tzv. umelej prírode, no technologicky - používaním umelých materiálov... Bol to postup ako v laboratórnom výskume... Nešlo o nový umelecký smer, ale o novú tvorivú oblasť, založenú na kóde, ktorú už mestský obyvateľ pozná: na kóde predmetnosti," píše A. Pohribný v článku o konkretistoch. Ani v období "predmetnosti", ani do konca svojho života M. Bartuszová neprestala byť citlivým archeológom vzťahov - či už predmetných, prírodných, alebo vťahov medzi ľuďmi.

"Dialóg je vec vzťahu," odpovedala Denisa Lehocká (1971) na otázku, ako sa bude s dialógom dvoch generácií vysporiadavať po stránke umeleckej. "Pri jeho budovaní nie je pre mňa najdôležitejšie, či je to dialóg s mužom alebo so ženou. V tomto prípade sa mi naskytla možnosť viesť dialóg s niekým, kto už nie je živý. Práce Márie Bartuszovej ma oslovili, sú pre mňa príťažlivé. V koncepte, prístupe k práci sme úplne odlišné. Moja inštalácia bude založená na objavovaní možností prístupu, vzťahu k týmto veciam. Vzťah medzi dvoma subjektmi, ale aj medzi dvoma objektmi, chápem ako nekonečné spektrum možností. Zmena v ich vzťahu záleží často na veľmi nepatrných narušeniach. To je niečo, čo je hybnou silou v mojej tvorbe. Nie je pre mňa dôležité to ilustrovať príbehom. Preto sú moje práce abstraktné, aj keď sa dá jasne vyčítať pôvod tvarov pochádzajúci z konkrétnych predmetov." Tento fakt súvisí aj s požiadavkou D. Lehockej vystavovať v negalerijnom, civilnom interiéri nájomného domu na Podtatranského ulici. "Tam môžem realizovať svoju predstavu, že moje práce budú k umeniu Márie Bartuszovej vo vzťahu asi ako predmet a jeho dizajn," vysvetľuje D. Lehocká. "Teda nie ako komentár, ani tvorba na základe inšpirácie, hľadanie príbuzností. Preto sa bude zdať možno trochu chladná, strohá. Kategória predmet a dizajn pre mňa vôbec nie je podradná. Aj vzťah predmetu a jeho obalu môže veľa povedať. Takto sa aj umelecké dielo dá chápať ako predmet so svojou špecifickou funkciou. Funkciou sa v tomto prípade stáva číre psychologické pôsobenie."

Autor: HENRIETA MACKOVJAKOVÁ (Autorka je spolupracovníčkou SME.)