# Ako dlho ste pripravovali takúto nebývalú akciu?

"Zámer sa zrodil asi pred rokom a pol. Na porade u primátora som sľúbil, že sprievod urobím taký, aby sa nadlho zapísal do povedomia Prešovčanov. Podľa mňa, aj keď mal sprievod od začiatku zábavnú formu, niť udalostí, ktoré sa v Prešove odohrali, som sa snažil udržať. Dočkal som sa dosť hlúpych pripomienok akurát k novodobej histórii."

# Za opätovné vytiahnutie takých hesiel ako Ani zrno nazmar?

"Áno. Kolektivizácia tu však bola, boli i také heslá ako Päťročnicu za tri roky, Ja som baník, kto je viac. To sa predsa nedá vymazať z pamäti. Nemožno to brať uštipačne. V sprievode šli aj dôstojníci Sovietskej armády. Snažil som sa využiť dostupné uniformy a pripomenúť i vystúpenie Alexandrovho súboru, ktorý prvýkrát v Prešove účinkoval v roku 1949. V závere sprievodu šli členovia šestnástich súborov a umeleckých telies, ktoré pôsobia pri našom PKO."

# Koľko ľudí účinkovalo, koľko strojov ste do sprievodu zaradili?

"Sprievod mal 26 umeleckých obrazov s 1400 účinkujúcimi. Medzi nimi bolo trinásť jazdcov, štyri koče, päť historických vozidiel, štyri motocykle z medzivojnového obdobia, tri skupiny historického šermu, sokoliari. Účinkujúci boli prevažne študenti. Chcel by som poďakovať vedeniam priemysloviek elektrotechnickej, strojníckej a lesníckej, ako i SOU elektrotechnickému. Pomohli obnoviť tradičný duch študentskej recesie v meste. Bohaté študentské dejiny Prešova dávajú dosť podnetov."

# Vy ste to vymysleli a v závere ste fungovali ako manažér projektu. Čo bolo najťažšie?

"Bol som autor námetu, scenára, režisér, navrhoval som kostýmy, chodil som do knižníc a na základe toho urobil súpis všetkých kostýmov v sprievode pre kostymérky v oboch prešovských i v košickom divadle. Sám som aj vybral hudbu. Od horlivého zberateľa starých úžitkových áut, pána doktora Horečného, bol napríklad v sprievode starý americký voz Studebaker z roku 1906. Požiarne vozidlo bolo z expozície Vlastivedného múzea v Prešove."

# Niektoré zvieratá v sprievode odmietali byť poslušné...

"Veď práve, musel som bezmála absolvovať školenie o chove koní. Napríklad v scenári som mal, že pôjde sám kôň, za ním skupina ľudí, potom zase sám kôň a skupina ľudí. Nešlo to, pretože kôň s kobylou boli na seba zvyknuté a nechceli ísť osamote. Takže `za jazdy` som musel meniť scenár. Nehovoriac o tom, že mi je ľúto veľmi solídnych chlapcov-sokoliarov z Bojníc. Vypustili sokola, ten zbadal na kostolnej veži prešovské holubice a pustil sa rovno k nim. Jeden zo sokoliarov ho zháňal, kým sa nezotmelo, ostal aj spať v Prešove. Na úsvite chodil po meste s vábničkou, neviem, či sa mu podarilo sokola prilákať naspäť. Budem mu musieť pri najbližšej príležitosti čo najvrúcnejšie poďakovať."