Mali sme možnosť konfrontovať si svoje futbalové sily s Juhosláviou. S krajinou, ktorú by som svojím spôsobom zaradil medzi futbalové divy sveta. V súčasnom období sa pohybuje niekoľko tisíc kvalitných futbalistov z bývalého územia Juhoslávie po celom svete. Keď sme hrali kdekoľvek vo svete, tak boli všade. Aj v Južnej Amerike. A nielen hráči, ale aj tréneri a manažéri. Vždy boli v každej krajine dobre viditeľní, lebo mali to svoje. Juhoslovanský šarm, sebavedomie, vysoký pocit spolupatričnosti k sebe. A vždy si mimoriadne pomáhali. Správali sa k sebe a k svojej krajine ako vlastenci. Najmä v zahraničí.
Terajšia Juhoslávia, ktorá je politicky len časťou veľkej Juhoslávie, má opäť silné mužstvo. Okrem nich sú silní aj Chorváti, Bosna a Hercegovina. Napreduje aj Slovinsko, Macedónsko. Priznám sa, pre mňa je nepochopiteľný systém výchovy mladých futbalistov v tejto krajine. Na rozdiel od iných krajín, medzi ktoré patríme aj my, nemali nikdy vyhlásené veľké a drahé projekty na výchovu mladých futbalistov. Nepotrebovali umelo vytvorené a dotované rôzne centrá na výchovu mládeže. Nepotrebovali takzvaný jednotný systém výchovy, tréningového procesu atď. Pritom juhoslovanského futbalistu v zahraničí musí každý okamžite identifikovať. Tak sa svojím herným a mentálnym prejavom podobajú. Originalita podopretá vysokým stupňom techniky, rýchlosti a sebavedomia. A to nie sú len futbalisti z tejto oblasti. Sú to basketbalisti, volejbalisti, tenisti. Zriedkavo atléti alebo silové športy. Vynikajú tam, kde sa môže hrať. Vôbec nemám v úmysle odpútavať pozornosť od našich súčasných futbalových problémov, lebo juhoslovanský systém výchovy mladých futbalistov bude pre nás dlho len nedostižným krásnym snom. "A" mužstvo vo vzájomnom zápase využilo všetky naše prednosti, založené na kvalitnej defenzíve a organizácii hry. Mladí reprezentanti to nedokázali, pretože Juhoslovania mali vyššiu hráčsku kvalitu a mimoriadne okolnosti, ktoré by pre nás zahrali, sa nekonali. Pochváliť svojich môžem len za nasadenie a chuť na hornej hranici, ktorá má hlboké korene vo veľmi dobrom, kamarátskom, disciplinovanom kolektíve. Na kvalitnú analýzu je dosť času a vopred poviem, že bude veľmi otvorená. Tak ako som zvyknutý, lebo som presvedčený, že slovenskému futbalu pre jeho budúcnosť nič iné veľmi nepomôže.
Mojimi postrehmi z ostatného kola sú reakcie väčšiny našich ligových trénerov po zápasoch. Mnohí sú takí stresovaní vývojom hry, veľkým tlakom na nich, že sa z nich stávajú mladí nervózni starci. Ľudia zrelí na vážne ochorenia. Časť spoločnosti si z nich urobila nesprávny terč, pretože vo všeobecnosti dlhé roky platí, že dobrého trénera robia hráči a tréner robí mužstvo. Uvediem niekoľko príkladov. Tréner Uhrin bol minulé leto najuznávanejším futbalovým odborníkom. Kopecký vyhral tri ťažké kvalifikácie v kategórii "21". Pecze, Jánoš, Szikora, A. Daňko, M. Novotný a ďalší sa výsledkami v minulom ročníku zaradili medzi našich najlepších odborníkov, a tak by som mohol pokračovať ďalej.
Nemyslím si, že by títo ľudia zmenili o niekoľko mesiacov svoju kvalitu. Tá mohla len narásť. Zmenili sa okolnosti, hráči. Ich prístup, motivácia atď. Dokonca, zmenili sa tí istí hráči, nielen tým, že sú o pár mesiacov starší, ale možno aj tým, že sú o nejaký milión bohatší a rýchlo zabudli, akým spôsobom to dosiahli. Môžem každého ubezpečiť, že tréner je určite ten prvý zo všetkých, ktorý chce úspech a ktorý preň urobí maximum, lebo dáva do hry svoje meno. Má stále hlavu v slučke a vie, že jeden malý chybný krok môže spôsobiť spadnutie z vratkej trénerskej stoličky a zatiahnutie slučky. Musí každý zápas dokazovať, že je dobrý. Len výhrami. A aj keď vyhráva, vždy sa nájdu ľudia, niekedy aj z najbližšieho okolia, ktorým sa to nepáči a znehodnocujú. Podľa hesla "Kto chce psa biť - ten si palicu nájde". Dve, tri prehry po sebe sú potom zemetrasením. Nie, toto nie je obhajoba trénerov. Tréneri v slovenských pomeroch musia byť dobrí odborníci, ale aj tak trochu blázni-fanatici. Správne deformovaní svojím povolaním. Nie, nie je dôvod ich ľutovať, lebo ten, kto nie je schopný zniesť tlak a stresy sprevádzajúce toto povolanie, môže dobrovoľne kedykoľvek odísť. Sú za prácu relatívne dobre platení. Chcel som len naznačiť, že zjednodušený pohľad na dosiahnuté výsledky, kde za úspechom sú všetci a za neúspechom je len tréner, nie je dobrý. Tento stav nevyhovuje futbalu, ale vyhovuje skutočným vinníkom, ktorí z futbalu bez žiadnej zodpovednosti profitujú, keď už nechcem priamo povedať, že bohatnú. Aj tam si treba posvietiť.
Autor: Milan Lešický (Autor je trénerom SR do 21 rokov)
