Sen o Francúzsku vyhasína v drobných iskričkách matematických kalkulácií, ktoré majú k reálnemu futbalovému terénu, žiaľ, tak "blízko" ako lopta ku hviezdam. V 6. kvalifikačnej skupine sme teda "prešaltovali" na redukovaný cieľ - skončiť v tabuľke nad českým rivalom. V stredu na Tehelnom poli sme teda stratili ilúzie o MS, našli sme však cenný kapitál, ktorý môže priniesť úrodu v budúcnosti. Po výkonoch proti Švajčiarsku a Česku sa naši reprezentanti aj do tretice proti Juhoslávii presvedčili, že sú v konfrontácii s európskou špičkou značne kompatibilní, sú schopní hrať a nielen paberkovať. Ani v športe neexistuje "keby". Keby to Kožlej vypálil tvrdo po zemi k žrdi, a nie pánu bohu do okien, keby Jančula v sólovom nájazde klamným pohybom najprv trochu rozhádzal brankára, zrejme by naozaj došlo na slová trénera Jozefa Jankecha a Slovensko by oslavovalo veľké víťazstvo. Individuálne nesporne vyspelejší súper má dozaista naporúdzi tiež vagón svojich "keby". Tréner Slobodan Santrač však bol nútený priznať, že súbor jeho hviezd neukázal celú škálu svojich útočných kreácií, lebo mu to zdatný súper nedovolil. Pointa slovenského nálezu v jesennej časti kvalifikácie spočíva v tom, že ani Juhoslovanov sme neodrovnali alibistickým betónom, ale zamestnali sme ich plnokrvnými futbalovými nájazdmi. Inými slovami, sú predpoklady uveriť, že sme sa navždy rozlúčili s pasívnou taktikou striehnuť na chybu súpera a ťažiť len z náhodných štandardiek či chvíľkovej "prispatosti" súpera. Jankechovci pri rešpektovaní neúprosného zákona, že v dnešnom futbale vyhráva ten, čo sa dopustí menšieho počtu chýb v defenzíve, sympaticky prešprintovali do pozitívnej hladiny, v ktorej sú schopní donútiť súpera k chybám. Najcitlivejším barometrom je vždy fanúšik. A toho naša reprezentácia presvedčila. Dá sa čakať, že aj keď v poslednom zápase so Španielskom už nepôjde o postup, diváci majú dôvod prísť na dobrý futbal.