Spozorovali ste to určite aj vy. Vonku je niečo, čo Američania nazývajú "Indian summer", náš ľud to pomenoval babím letom, ale ja tomu dávam meno "leto ježi-babie". Akási bosorka mieša v horách nad svetom trpkú alchýmiu: dymí to a štípe v očiach. Keď sa skoro ráno nadýchnete toho oparu, cítite v tom skepsu a depresiu a detský strach a štipku zlostnej irónie. Chemický rozbor ovzdušia týchto dní by možno odhalil iné zloženie, ale ja tam cítim prísady úzkosti a výsmechu: "Vidíte, že nakoniec všetko dospeje ku koncu. K vädnutiu, k tleniu." Už bežia záverečné titulky filmu, ktorý bol taký farebný a taký - krátky. Ten film by sa mohol volať Koniec leta. Bol to nádherný, pravdaže, patrične gýčový film, film, po ktorom vám ostane v duši taký príjemný smútok. Premietanie sa skončilo a do ulíc sa vyhrnuli dva druhy ľudí: kabátnici a tričkári. Kabátnici už vkĺzli do plášťov, vetroviek a kabátov, tričkári ešte odolávajú. Ukazujú nám nahé nohy a ramená, ale pri bližšom pohľade by ste zbadali, že na ne už naskočila husia koža a jemné chĺpky sú v pozore od chladu. Buď pochválené, leto, ktoré si bolo. Teraz si najkrajšie, teraz, keď nie si. Berieš so sebou slnečné okuliare a slnečné dáždniky, plážové krásky, zmrzlinárske vozíky a kolotoče. Berieš so sebou optimizmus a nádej, silu a nadšenie. Ostáva smutno ako po každom poznaní. Nestálo si na mieste, a aj tak si stálo za to. Z tých niekoľkých dní budeme žiť ešte dlho. Možno až do budúceho leta.