Nedal som nič na protichodné recenzie a diskusie okolo tejto knižky, nedal som nič na niekoľko menej sympatických spisovateľských výrokov Martina M. Šimečku a začal som čítať. Po niekoľkých stranách som prestal mať záujem lúštiť, kto sa skrýva za akou postavou, koľko je vymysleného a koľko nažitého. Nebolo to dôležité. Pretože po dlhšom čase som na Slovensku čítal naozaj dobrú prózu. Naozajstný príbeh, ktorého napätie nemá nič spoločné so zdanlivou pútavosťou či, nedajbože, akčnosťou. Šimečkova knižka nie je zaujímavá dobovými kulisami. Jej príbeh je univerzálny. Je vzrušujúca tým, že je pravdivá (to znamená patrične odpozorovaná, odpočúvaná a patrične vymyslená, naštylizovaná). A je dobre napísaná, dobre kompozične poskladaná. Jedno z mnohých presných prírovnaní: "Ako dieťa, ktoré sa nikdy nenaučilo povedať ja." Toto je príbeh muža, ktorý sa učí hovoriť "ja".