že nebol definovaný skutok národnému zhromaždeniu, aby dalo súhlas - vtedy som bol poslancom národného zhromaždenia - s mojím zatknutím. Vďaka mojim priateľským dohovorom s Alexandrom Dubčekom a istej jeho manipulácii počas rokovania parlamentu súhlas nebol daný, som na slobode... Pittner, hoci som mu do kompetencie nepatril, intenzívne rokoval s Čarnogurským o tom, ako ma zavrú. Robím ja niečo takéto?" Dvaja zo spomenutých pánov na jeho slová nereagovali, hoci mohli. Možno im to nestálo za to. Jeden sa však už ozvať nemôže. Aj pre spomienku na Alexandra Dubčeka je hodné vrátiť sa k príbehu spred piatich rokov, ako sa naozaj stal, nie ako ho premiér prerozprával.

Minister vnútra Vladimír Mečiar bol vo funkcii štyri dni, keď 15. januára 1990 vymenoval za šéfa inšpekcie jemu dobre známeho Leonarda Čima. O rok neskôr pán Čimo vypovedal, že po desiatich dňoch služby - 26. januára 1990 - si ho o 22. hodine predvolal jeho nadriadený, aby mu oznámil, že "dostal informáciu od poručíka dr. Škultétyho, bývalého pracovníka ŠtB v Trenčíne, že sa tam načierno skartujú materiály. Mečiar mi vtedy povedal - v Trenčíne máš pripravené materiály, ktoré ešte neboli skartované, pripravil ich Škultéty... Tie mi donesieš." Podľa Čima v tú noc našiel v plechovej skrinke v Tisovej vile, trenčianskom sídle ŠtB, pripravených 18 agentúrnych zväzkov. Dal ich svojmu šoférovi Jánovi Rezníkovi, ktorý ich odniesol do auta. Na druhý deň ráno spisy odovzdali ministrovi Mečiarovi. Keďže túto výpoveď práporčík Rezník potvrdil, orgány činné v trestnom konaní museli konať - preveriť, či naozaj došlo k odcudzeniu dokumentov ŠtB.

"AKO MA ZAVRÚ..."

Trestné stíhanie bolo vedené proti neznámemu páchateľovi, lebo sa najskôr zisťovalo, či k trestnému činu naozaj došlo. Po dlhých mesiacoch vyšetrovania - až po voľbách v lete roku 1992, v ktorých HZDS dostalo najviac hlasov - bolo trestné konanie zastavené. Nadporučík Trnka a prokurátor Košťál totiž dospeli k záveru, že "prevažná väčšina svedkov vyvracia tvrdenie pána Čima, že z trenčianskej vily boli odnášané nejaké materiály ŠtB". Oficiálne sa teda žiadny trestný čin nestal. Čo znamená, že nemohlo byť vznesené ani obvinenie proti osobe. Z toho tiež vyplýva, že nik nemal šancu od Federálneho zhromaždenia ČSFR úspešne žiadať, aby "dalo súhlas" k zatknutiu poslanca Mečiara. Nehovoriac o tom, že taká žiadosť prokurátora, či prokurátorky je zjavný nezmysel. Federálne zhromaždenie mohlo nanajvýš odhlasovať, že umožní trestne stíhať svojho člena, ale nie "dať súhlas" s jeho zatknutím. Situácia teda nebola taká dramatická, ako ju s odstupom rokov vidí predseda HZDS... Napokon, musel to vedieť aj pred piatimi rokmi, lebo v apríli 1992 vtedajší generálny prokurátor Martin Lauko na priamu otázku novinárov, ako pokročilo vyšetrovanie prípadu, povedal, že "vyšetrovateľ nevyhodnotil dôkazy tak, aby požiadal o zbavenie poslaneckej imunity Vladimíra Mečiara".

Čo sa týka pánov Pittnera a Čarnogurského, ich údajná snaha "zavrieť" predsedu HZDS mala veľmi zvláštne prejavy...

Ladislav Pittner ako minister vnútra nielenže uvoľnil Leonarda Čima z funkcie, do ktorej ho ustanovil Mečiar, ale nikdy neskrýval, že jeho mienka o ňom ako o korunnom svedkovi nie je vôbec vysoká: "Pán Čimo ako bývalý eštébák, ktorý robil na úseku boja proti vnútornému nepriateľovi, si veľmi dobre osvojil určité metódy, ktoré, žiaľbohu, používa v takých situáciách, ktoré potom aj hádam to dobré, čo by mohol sledovať, spochybňujú". Pittner takisto sústavne pripomínal, že trestné konanie proti osobe sa môže začať až vtedy, keď budú dôkazy, "že vznikol trestný čin". Nerobil teda prácu za vyšetrovateľa, ani namiesto neho.

Vtedajší premiér Ján Čarnogurský sa v máji 1992 nechal počuť, že on osobne "by nepovažoval za vhodné, prinajmenšom do volieb, aby sa začínalo trestné stíhanie voči osobe". Vyslúžil si za to "pokarhanie" od prokurátora, ktorý mu pripomenul, že postup orgánov činných v trestnom konaní nesmie byť závislý od politickej situácie, ani od toho, kedy sa konajú voľby... Pevná viera pána Mečiara, že Pittner s Čarnogurským ho chceli dať zavrieť, má teda iný pôvod, ako je skutkový stav. Túto "vieru" čerpá predseda HZDS predovšetkým a najmä zo seba.

"ČIŽE JE VYLÚČENÉ..."

Keď Leonard Čimo obvinil svojho bývalého priateľa, že si neoprávnene privlastnil materiály ŠtB, Vladimír Mečiar sa veľmi vehementne bránil. Tak, ako to len on vie.

Začiatkom marca 1992 v rozhlasovom Rádiožurnáli povedal: "Ja som poslal inšpekciu do Tisovej vily v Trenčíne, pretože sme dostali informáciu, že tam pália a skartujú doklady, materiály ŠtB... Inšpekcia mi podala správu, že skartované boli len stranícke materiály." Priznal teda, že dal Čimovi príkaz, aby išiel preveriť situáciu, akurát mu nedal pokyn priviezť pripravené agentúrne zväzky a žiadne zväzky od neho ani neprevzal. Ale už na konci marca sa bránil inak: "Počas vydania tohto rozkazu je niekoľko vecí zaujímavých. Pán Čimo tvrdí o dni a hodine, kedy som mu vydal rozkaz, že má ísť zobrať nejaké materiály, ale v tento deň som preukázateľne, a to mám v týchto dokladoch zdokumentované, bol od šesť tridsať do jednej hodiny rannej v okrese Považská Bystrica. Čiže je vylúčené, aby som mu v Bratislave vydával rozkaz takéhoto charakteru..." Táto verzia sa od Čimovej odlišuje nie v jednom, či v dvoch bodoch, ale vo všetkých. Vladimír Mečiar poprel, že večer 26. januára 1990 vôbec vydal nejaký rozkaz šéfovi inšpekcie ministerstva vnútra, lebo vraj celý deň strávil v okrese Považská Bystrica...

V denníku Smena v apríli 1992 obe jeho verzie - pekne vedľa seba - uverejnil Róbert Kotian. Svojím komentárom chcel povedať, že je síce dôležité sa pýtať, kedy pán Mečiar hovorí pravdu, či na začiatku marca alebo na konci, ale že dôležitejší je nepochybný fakt, že buď na konci marca, alebo na jeho začiatku predseda HZDS evidentne luhal. Komentátor Smeny pripomenul Mináčovo starorežimové vyjadrenie o chorom národe v chorej krajine, a naznačil, že nové pomery sú patologické najmä tým, že sa národ polarizuje vo vzťahu k osobe, ktorá sa v rozpätí jedného mesiaca dokázala identifikovať s dvoma navzájom sa vylúčujúcimi "pravdami". Pred piatimi rokmi sotva niekto tušil, aký vleklý priebeh a chronický charakter bude mať táto spoločenská patológia.

"NIKDY NESPOLUPRACOVAL..."

Predseda HZDS pred týždňom v rozhlase tvrdil, že len vďaka priateľským dohovorom s Alexandrom Dubčekom a "istej jeho manipulácii počas rokovania parlamentu" zostal na slobode. Ako vieme, pán Dubček nič "manipulovať" nemusel, lebo prokuratúra prišla k záveru, že trestný čin sa nestal. A čo sa týka "priateľských dohovorov", dá sa o nich takisto pochybovať...

Vo februári 1992, teda až po dvoch rokoch od prevratného novembra, sa verejnosť dozvedela, že Vladimír Mečiar bol dvakrát vedený v evidencii ŠtB. Na začiatku sedemdesiatych rokov ako osoba nepriateľská socialistickému zriadeniu, v polovici rokov osemdesiatych ako kandidát tajnej spolupráce (KTS).

Okolnosť, že sa tento fakt objavil až po dvoch rokoch, nie je náhodná. Nebolo totiž ľahké sa k nemu dopracovať. Stránky v registri zväzkov, kde sa nachádzalo meno Vladimíra Mečiara, boli totiž vytrhnuté. Jeho meno zmizlo aj z archívneho protokolu a zmizol i jeho archívny zväzok. A tak bolo známe len toľko, že ŠtB v Trenčíne založila zväzok s registračným číslom 31048 na osobu V. Mečiara pod heslom "Doktor". Riadiacim orgánom tohto KTS bol kapitán Ivan Horňák...

Odpoveď na otázku, či dotyčný KTS s ŠtB spolupracoval alebo nie, mohol dať agentúrny zväzok. Ten však z archívu zmizol. A tak jediný, kto mohol vniesť do záležitosti svetlo, bol práve "riadiaci orgán" Horňák. Lenže ten členovi federálnej lustračnej komisie Petrovi Tomanovi oznámil, že nič nepovie, lebo už všetko zabudol. Na výzvu Branno-bezpečnostného výboru SNR, aby prišiel vypovedať, kapitán Horňák odpovedal, že sa nemôže dostaviť, lebo odchádza pracovať do zahraničia. Jediné, čo Ivan Horňák urobil, bolo "Prehlásenie", ktoré dal k dispozícii pánu Mečiarovi. Píše v ňom, že pán Mečiar "nikdy nespolupracoval s ŠtB, ako sa mu to kladie za vinu". Je zaujímavé, prečo to isté nepovedal aj pánu Tomanovi či branno-bezpečnostnému výboru...

"NEPREČÍTAL SI PORIADNE NOVINY..."

Keď vo februári 1992 noviny zverejnili, že úlohou "Doktora" bolo informovať ŠtB o Dubčekovi, Vladimír Mečiar rozhodne odmietol, že ním bol on. Tvrdil, že na Dubčeka donášať nemohol, lebo sa s ním jednoducho nestretával. Vtedy si však viacerí spomenuli na jeho interview, ktoré poskytol v apríli 1991 denníku MF Dnes. Okrem iného v ňom tvrdil, že "predtým som bol vlastne viac pražsky orientovaný než proslovensky. Na Slovensku som mal len určité čiastkové informácie od pána Dubčeka".

Potom predseda HZDS predložil svoju vlastnú verziu toho, ako to v skutočnosti bolo: "Viem z rozprávania pána Dubčeka, že existovali traja ľudia, ktorých sám požiadal, aby spolupracovali s ŠtB a dezinformovali ich v jeho prospech. Tým, že išlo o tri nezávislé pramene, dosahoval sa istý obraz umožňujúci Dubčekovi aktívne vykonávať politickú prácu..." Jeden z týchto ľudí bol z Trenčína - pán Dubček vraj vie, kto to je, len si to chce nechať pre seba. "Človek, ktorý má v Trenčíne krycie meno Doktor, urobil pre Dubčeka veľa dobrého. Obetoval mu prakticky všetko, len aby mu pomohol. Prečo naň nasmerúvať pozornosť a ničiť ho?", spýtal sa pán Mečiar v Rádiožurnáli. Lenže Alexander Dubček jeho verziu nepotvrdil...

Koncom februára 1992 vtedajší predseda FZ ČSFR vydal vyhlásenie pre ČSTK, v ktorom nepadlo ani slovo o tom, že by on sám niekoho požiadal, nech na neho falošne donáša. Nepotvrdil ani Mečiarovo vyhlásenie, že on sám "Doktora" pozná. Naopak - pán Dubček výslovne konštatoval: "Kto dostal krycie meno Doktor, je rébusom nielen pre tlač, ale aj pre mňa. Dúfam, že sa čoskoro rozlúšti..." S týmto vyhlásením nebol spokojný ani predseda HZDS, ani jeho hnutie. Pán Mečiar ho vysvetlil tak, že Dubček, "keď bol požiadaný o vyjadrenie, neprečítal si poriadne noviny, bol na ceste na východné Slovensko, preto bola jeho reakcia taká, aká bola". Politické grémium HZDS v Trenčíne dalo najavo, že celú záležitosť nepovažuje za skončenú a vo svojom vyhlásení žiadalo: "Očakávame, že pán Dubček spresní svoje vyhlásenie a ozve sa i údajný Vladimír "Doktor", ktorého pán Dubček nazval svojím priateľom. Ten skutočne existuje a žije v Trenčíne..." Alexander Dubček však "spresnil" už len jedno - onedlho oznámil, že v parlamentných voľbách nebude kandidovať za HZDS, ale stane sa členom SDSS...

Od tej chvíle sa vzťah šéfa hnutia k nemu iba zhoršoval. Keď v auguste 1992 na mítingu HZDS Vladimír Mečiar vyhlásil, že Dubček pre slovenskú politiku urobil viac zla ako dobra, redakcia Národnej obrody požiadala predsedu SDSS o reakciu. Dubček najskôr nechcel veriť, že Mečiar o ňom povedal niečo také. Keď si vypočul záznam, riekol: "Je mi ľúto, že pán Mečiar má o mne takú mienku. Jeho vyjadrenie je blízke tomu, čo som neraz zažil zo strany ODS."

O tri týždne neskôr Dubčekovo auto, ktoré riadil práporčík Ján Rezník, jeden zo svedkov z Tisovej vily, havarovalo pri Humpolci. Skutočný príbeh sa uzavrel. Po piatich rokoch ho premiér prerozprával po svojom. Jeho fikcia na motívy skutočných udalostí súvisí s realitou naozaj iba voľne.

Istý slovenský podnikateľ nedávno ponúkol zákazníkom tričká s nápisom "Mečiar klame". Keď sa ho novinári pýtali, či sa nebojí žaloby, podnikavý muž odpovedal, že nie, lebo "je to recesia". Dodajme, že je to asi taká recesia, ako keď sa povie, že jedna a jedna sú dve.