ej chrbtice opäť mäknú. Učitelia rezignovali a zvykli si. Prispôsobili sa. Navonok sa stavajú potemkinovské dediny "úspechov", za fasádami zatekajú strechy, nie je na zaplatenie faktúr za elektrinu, vodu, teplo, plyn... Fenomén strachu v školstve je výsledkom kombinácie nedostatku peňazí a novej legislatívy, ktorá odstraňuje "prebytok" demokracie. Začala to novela zákona o štátnej správe v školstve, po ktorej riadiaci pracovníci môžu byť odvolaní bez udania dôvodu kedykoľvek, bez toho, aby k tomu mohli - napríklad rodičia - niečo povedať. Nedostatok finančných prostriedkov na bezpečnú a bezproblémovú prevádzku školských objektov, na primerané ohodnotenie práce pedagógov sa nevyrieši konštatovaním, že všetko funguje a nedostatok peňazí je všade. A tak je učiteľ v čase neustále sa zvyšujúcich životných nákladov, keď sa úpravy platov riešia prostredníctvom osobných ohodnotení, postavený pred dilemu ozvať sa a pracovať za tarifný plat, alebo byť ticho a mať aké také osobné ohodnotenie. Riaditelia, ktorým neustále hrozí odvolanie si zároveň uvedomujú, že svojím "nevhodným" správaním môžu ohroziť vlastnú školu, lebo pri rozpúšťaní rezerv sa ich škole nemusí ujsť. A tak problémy pripúšťajú, hovoria o nich, ale poprosia, aby sa o nich nepísalo, prípadne ak, tak nie v súvislosti s ich školou. A hľadajú možnosti, ako uhradiť to, čo by mal hradiť štát. Oslovujú rodičov, daňových poplatníkov. Tí si síce pofrflú, ale pomôžu. Aj z obáv, čo by ich "nevhodné" správanie mohlo znamenať pre dieťa. Začarovaný kruh, na ktorý súčasná vládna moc stavila. Obávajúci sa rodič, obávajúci sa učiteľ, u ktorého sa dá ešte staviť na jeho profesionalitu, veď byť učiteľom je poslanie.

Autor: JÁN CHLUPň