stvo kultúry česť byť spoluusporiadateľom takéhoto divadelného festivalu.
Už po piaty raz sa na tomto významnom festivale stretli tvorcovia, teoretici a milovníci divadla, bábkové Naivní divadlo z Liberca s prvou pražskou opernou scénou, litovský činoherný mág Nekrošius s nemeckou choreografkou Sashou Waltz i oddychový česko - francúzsko - maďarský projekt ponúkajúci víno - hudbu - polievku s prísnou scénickou miniatúrou z Moskvy. Tradične sa tu predstavili pozoruhodné produkcie uplynulej sezóny z Čiech i zo Slovenska, ktorými boli tentoraz Čajka z Divadla Na zábradlí z Prahy, Jób z HaDivadla z Brna a bratislavská Matka z Astorky Korza `90.
Vari najviac na mňa zapôsobili dve diametrálne rozličné produkcie, ktoré však spájalo vyžarovanie akéhosi nepopísateľného fluida. Vilniuský Hamlet v inscenácii režisérskej hviezdy Eimuntasa Nekrošiusa a experimentálny projekt Ctibora Turbu Hanging Man (Visiaci človek).
Nekrošiusov Hamlet je krehký mladík vo vyťahanom čiernom svetri po kolená a punkerskom účese. Hrá ho litovský rockový idol, spevák Andrius Mamontovas. Svet okolo je tvrdý a studený. Výprava Nadeždy Gultiajevovej ho obklopuje železom, plechom, dažďom a ľadom. Nad javiskom visí ozubené koleso píly, zubaté zimné slnko, či zadŕhajúce sa koleso času. Zhora padá mrznúci dážď. Celý svet je zlým preludom, ťažkým snom a fascinujúcim obrazom zároveň. Preplieta sa v ňom krutosť a chvíľka nehy s magickými obrazmi Tarkovského filmu. Nekrošius svojich hercov nešetrí, chvíle utrpenia si na javisku prežívajú naozaj. Bosý Hamlet stojí v ľadovej vode z topiacej sa kryhy ľadu, v ktorej mu otec podal schovanú dýku pomsty. Oheň a ľad, chlad a vášeň, živly a pudy, človek uprostred ľudskej svorky, cirkulárky, ponkové stoly, pokazený lis. Chladné veci a ľudská samota. Vietor a dážď a Ofélia na hlave s mokrou handrou, ktorou utierala zem. Duch sedí v húpacom kresle a hojdá sa. Vzápätí odchádza. Hamlet už vidí len pohybujúci sa kus nábytku. Sedel v ňom niekto alebo je to len sen? Inscenácia ťažko polapiteľná rozumom. O to viac útočiaca na pocity a fantáziu. Sú v nej prítomné odveké i dnešné tragédie. Priam pravým opakom Nekrošiusových divadelných hodov bol experimentálny projekt známeho míma Ctibora Turbu Hanging Man, ktorý mohli festivaloví hostia vidieť v Studiu Kaple v Nečtinách, neďaleko Plzne. Uprostred zvlnených holých vrchov stojí zrekonštruovaná kaplnka premenená na štúdio. Na úzkom pódiu uprostred divákov tu štyria herci - akrobati predviedli štúdie pohybu človeka visiaceho vo vzduchu. Vzniklo tak niekoľko etúd, situácií, obrazov človeka v pohybe dolu hlavou, visiaceho za nohu alebo za obe, na tenkom lanku nad pódiom. Visiaci človek, bytosť usilujúca sa nájsť si svoje miesto vo vzduchu, zariadiť si tu život, prežiť, čo je určené. Vnímame krásu asketických tiel vytvárajúcich zvláštne obrazy. Ich pohyby sú pokojné, chvíľku vo vzduchu naozaj žijú svoj vnútorný príbeh osamelosti, lásky či rivality. Sú ľuďmi, symbolmi, výtvarnými objektami. Za zvukov Stivínovej hudby oslovujú diváka svojou pokorou, službou experimentu, hľadaním sa a vyjadrením samých seba, vydávajúc sa za dobrodružstvom do neznámeho priestoru.
Autor: Dana Sliuková (Autorka je divadelnou kritičkou)
