nebezpečenstvo, bude mať do činenia s nami," povedal prezident Jeľcin svojmu litovskému náprotivkovi Algirdasovi Brazauskasovi, keď s ním v Moskve podpísal dohodu o rusko-litovskej hranici. Táto dohoda je bezprecedentným a pozitívnym aktom vo vzťahoch Moskvy k bývalým štátom ZSSR. Litva však garancie bezpečnosti, ktoré jej i ďalším dvom pobaltským krajinám je Moskva pripravená poskytnúť, zrejme jemne odmietne. Ponuku Ruska treba chápať na pozadí dnes trochu pozabudnutého sporu o rozšírenie NATO. Tento spor utíchol po madridskom summite NATO, v ktorom určili troch nových členov aliancie v prvom kole. Rusko vie, že tento proces nemôže zastaviť, snaží sa ho však pozdržať, a ak mu na niečom záleží, tak je to vylúčenie možnosti, že bude susediť s členom či členmi NATO.
Čo sa týka Slovenska - podobná ponuka, alebo skôr možnosť ponuky bola v čase návštevy ruského premiéra Viktora Černomyrdina na Slovensku vyprovokovaná horlivou iniciatívou Slovenskej národnej strany, ktorá svoj odpor voči vstupu SR do NATO korunovala nápadom, aby Slovensko žiadalo od USA i od Ruska garancie svojej bezpečnosti. Kým USA nikomu takéto garancie nedávajú, Rusko na túto možnosť rado zareagovalo. I v dnes ponúkanom pakte pre Pobaltie navrhuje, aby sa ku garančným zárukám pripojili ďalšie krajiny i členovia NATO. Pobaltie by zrejme v takom prípade už vlastne nemuselo nástojiť na členstve do NATO. A Slovensko?
Dnes je Slovensko z prvého kola rozšírenia NATO definitívne vyradené, a to aj vďaka otvorene protizápadnej politike jednej zo strán vládnej koalície. Pobaltie sa tak ďaleko na Západ, ako mohlo Slovensko už byť, zatiaľ nedostalo, pretože jeho dejinná previazanosť s Ruskom je omnoho komplikovanejšia než v prípade Slovenska. A možno práve preto sú tu pri moci sily, ktoré sotva pristúpia na najnovší ruský návrh. Ak sa Pobaltie malo v minulosti koho obávať, bola to práve Moskva. A z tohto pohľadu má Jeľcinov výrok anekdotickú príchuť.
