Nevydarený pokus izraelského Mossadu o atentát na jordánskeho predáka Hamasu Miš`ala (jeho arabské meno sa niekedy prepisuje aj ako Mešál pozn red.) a v jeho dôsledku prepustenie zakladateľa a duchovného vodcu palestínskeho Hamasu šejcha Ahmada Jásína z väzenia a jeho triumfálny návrat do Gazy opäť rozčerili stojaté politické vody blízkovýchodného konfliktu. Pozorovatelia sa všeobecne zhodujú na tom, že tieto udalosti oslabia ako Izrael, tak aj OOP a na ich úkor posilnia Hamas. Z uvedeného môže vyplývať, že mierový proces, ktorý sa už aj bez toho nachádza v hlbokej kríze, utrpel ďalší ťažký úder. Posilnenie Hamasu sa však paradoxne môže stať katalyzátorom stagnujúceho mierového procesu a môže viesť ku kvalitatívne novej spolupráci medzi Izraelom a OOP, ktorá by odrážala novú politickú realitu, podobne ako sa to stalo v roku 1993 pri uzavretí dohody z Oslo. Dohoda z Oslo medzi Izraelom a OOP totiž odzrkadľovala vtedajšie rozloženie síl medzi znepriatelenými tábormi. Na strane jednej to bol Izrael, ktorý si uvedomil svoju neschopnosť poraziť palestínske povstanie - intifádu - a skoncovať s krvavými útokmi islamských fundamentalistov, čím by vlastnému obyvateľstvu zabezpečil tú najzákladnejšiu potrebu - vnútornú bezpečnosť. Na strane druhej to bol Jásir Arafat, ktorý si v dôsledku podpory Iraku vo vojne o Kuvajt znepriatelil bohaté ropné kniežatstvá v Zálive a tak sa pripravil o ich životne dôležitú finančnú a politickú podporu. Po štyroch rokoch od podpisu dohody z Oslo však došlo k novému prerozdeleniu síl, ktoré podstatne zmenilo správanie sa hlavných aktérov mierového procesu. Táto dohoda totiž zlegitimizovala OOP a z večera do rána premenila Arafata z teroristu na držiteľa Nobelovej ceny mieru. Po medzinárodnom uznaní sa OOP ako rovnocenný partner rozhodla aktívne ovplyvniť charakter mierového procesu a vyťažiť z neho maximum. Keďže si však uvedomovala, že sa na partnera Izraela nevypracovala vlastnými schopnosťami, ale bola v podstate Izraelom vybraná ako posledná prijateľná alternatíva zoči-voči krvavým aktivitám Hamasu, rozhodla sa OOP využiť toto militantné hnutie vo svoj prospech ako jedinú reálnu silu ešte stále schopnú pritlačiť Izrael k múru. Preto sa Arafat viac - menej nečinne prizeral najnovšej vlne samovražedných útokov islamských fundamentalistov voči izraelským cieľom. Tieto útoky totiž zvyšovali Arafatovu dôležitosť za vyjednávacím stolom, stavajúc ho do úlohy čoraz nepostrádateľnejšieho spojenca Izraela na ochranu jeho neuralgického bodu - vnútornej bezpečnosti. Za takýchto okolností sa Izrael rozhodol vybiť klin klinom. Prepustením Jásina z väzenia a umožnením jeho návratu do Gazy Izrael opäť rozohráva svoju pôvodnú mocenskú hru, ktorú uplatňoval až do roku 1989, keď Jásina uväznil, jeho organizáciu po prvýkrát vyhlásil za teroristickú a krátko na to ju postavil mimo zákon. Až do tohto roku totiž Izrael aktívne podporoval islamskú organizáciu Moslimské Bratstvo a ním neskôr vytvorený Hamas ako účinnú protiváhu a protizbraň voči svojmu vtedy úhlavnému nepriateľovi OOP. Takto sa Izraelu úspešne darilo stavať rivalizujúce OOP a Hamas proti sebe, čo neraz vyúsťovalo do krvavých vzájomných potýčok, v ktorých sa obe skupiny vzájomne vyčerpávali v boji o politický vplyv a kontrolu nad okupovanými územiami. Posilnením Hamasu sa dnes Izrael opäť snaží vyvolať v Arafatovi pocit politického ohrozenia, čím ho a jeho organizáciu chce pritlačiť k múru. Ako Izrael tak aj OOP sa teda snažia využiť Hamas ako účinný nátlakový nástroj proti druhej strane na presadenie vlastných záujmov, predstáv a zámerov v mierovom procese. Takýto trend bude pokračovať dovtedy, dokým sa nedosiahne stav, pri ktorom by už ďalšia podpora Hamasu znamenala neúnosné ohrozenie samotných iniciátorov podpory. A to bude okamih, keď Izrael aj OOP v prirodzenom pude sebazáchovy urobia všetko preto, aby dosiahli novú dohodu. A vtedy sa mierový proces bude môcť pohnúť opäť dopredu.
Autor: PETER AGHA (Autor je spolupracovníkom SME)
