Pre názov dosiaľ najosobnejšej a najzrelšej kolekcie nezvolil svoju prezývku náhodou. "Stále mi hovoria Meky. Vždy, keď sa so mnou niekto zoznámi, chvíľu mi hovorí Miro a potom prejde na Meky. Pod týmto heslom som si aj ukladal texty do počítača. Nemá rád dlhé slogany, keby som tam dal napríklad november, už by mi to nezobral. Neberiem to však už ako moju chlapčenskú prezývku, neprichádza teda žiadny chlapec z ulice. Faktom však je, že niektorými textami a pesničkami som sa dostal do detstva. Akosi podvedome to na mňa všetko spätne zapôsobilo," hovorí Žbirka pre SME. Na albume sa preto objavila pieseň venovaná bratovi Jasonovi, klasická nahrávka I Wonder (Where You Are Tonight), ktorú zložil ešte v ranej mladosti, či skladba Jean o Angličanke s pohnutým osudom, ktorá pricestovala z Londýna v približne rovnakom čase ako Žbirkova mama. Navyše, nie je to už ani "nemoderný chalan", pretože prítomnosťou špičkovej muzikantskej zostavy dostali piesne výsostne súčasnú tvár. "Nebolo to programové. Jediný nový rozdiel, ktorý som mal v hlave, bol v tom, že som nechcel nahrávať ,od stola`, ale so živou kapelou. Najprv som síce oslovil Laca Lučeniča, ale zastihol som ho v pocite, že by to mal najradšej sám pod kontrolou. Nevedeli sme to dať dokopy. Potom som si uvedomil - načo tlačiť, svet sa nezrúti, keď raz niečo bude inak. Keď sa potom David Koller vyjadril, že by mi nielen nahral bicie, ale aj celý album produkoval, bolo rozhodnuté. Stotožnil sa s mojou predstavou a tak sa toho chopil David a jeho čarovný notes, z ktorého vyťahoval ďalšie telefónne čísla. Zavolal Ivana Krála, Mareka Minárika, Lenku Dusilovú, Radima Hladíka... Spočiatku mi nebolo všetko jedno. Spadlo to zo mňa, až keď prvýkrát zahrali." Výhoda práce v úzkom tíme, keď netreba celú koncepciu zložito vysvetľovať, sa akoby zázrakom dostavila aj teraz. "V malom kruhu spolupracovníkov je to jednoduchšie - naprogramujú sa bicie, jeden človek takmer všetko nahrá... A to isté sa stalo teraz - nemusel som nikomu nič siahodlho vysvetľovať. Ako keď sa George Martin pýtal Johna Lennona, aké by si to predstavoval, a on odpovedal, že ružové. Asi také slová som mohol používať aj ja. Partia bola zohratá, rytmika sa veľmi dobre pozná, nebolo treba veľa playbackov, nebolo namáhavé spolu vyjsť a skúsiť to. Navyše, David mal termíny tak vymyslené, že keď mala nastať ,ponorka`, dali sme si pauzu a odcestovali domov alebo do iného štúdia." Možnosti, že by vďaka Kollerovi mohli niektoré nahrávky znieť ako už niečo známe (napríklad skladba Neboj chvíľami pripomína zvuk jeho skupiny Lucie), sa Žbirka nebál. "Naopak, chcel som, aby tam bolo niečo z neho. Teraz nechcem machrovať, ale strach som mal viac z jeho prekvapujúcich nápadov. Keď navrhol nahrať pieseň Chcel by som s cimbalovou muzikou, povedal som: ,Ejha, na to sa musím ísť domov vyspať. Davide, to si mi dal, zajtra zavolaj.` Boli to veci, ktoré som si nevedel predstaviť, ale pristihol som sa, že práve o to ide. Aby to nebolo rovnaké, a aby bolo cítiť aj jeho rukopis. Nikdy nešiel za hranicu únosnosti. Keď som si niečo veľmi presadzoval, iba na mňa pozrel a povedal: ,Ja by som to nerobil, ale keď chceš...` Toto na mňa platí - keď na mňa niekto nejde silou, ale jemným upozornením." Z Kollerových nápadov sa napokon nezrodila iba cimbalovka, ale aj účinkovanie detského zboru, nahrávanie organu v Rudolfine či hosťovanie Bradleyho Strattona zo skupiny Cirkus Praha, ktorý zaranžoval bicie v skladbe Jean. "Vymyslel priam hip-hopovský drumcomputer. Nebránil som sa tomu a aj to bol dôkaz, že som sa spomínanej práci ,od stola` neuzavrel úplne. Pri komponovaní mám rád veci, ktoré nie sú od začiatku zamýšľané tak, že majú niekde byť. Že to je len tak. Potom v nich nie je stres a tak by sa mal nahrávať aj spev. A toto mi Koller v štúdiu robil. Povedal, aby som si spev iba skúsil a keď som navrhol, že môžeme ísť, on vraví: ,Už to mám.` Hovorím: ,Davide, moment, to som si len skúšal.` Ale on nie, že je to dobré. Mal som potom naňho ,grif`, že som tam zaspieval zlý text. To nemohol presne vedieť, podozrievavo sa na mňa pozrel a išli sme ešte raz." To isté potom Žbirka urobil Barbare Haščákovej, s ktorou naspieval duet Ty a ja. "Povedali sme jej, len si to skús, a stlačili sme nahrávanie. Ona potom: ,Tak ja už by som...` A my, že už to máme. To je dobrý fór."

Zatiaľ sa z albumu ujali dva single - na Slovensku Letím tmou (za tebou) a v Českej republike Já na tebe dám. Akési "singlové nazeranie" si Žbirka osvojuje, až keď ho presvedčí priaznivá reakcia. "Napríklad aj Baladu o poľných vtákoch som na svoj prvý album Doktor Sen vôbec nechcel dať. Až Dušan Hájek mi povedal, aby sme to tam dali," spomína. Napriek náročnejším experimentom a melodickým výnimkám sa nebráni označeniu kolekcie Meky za pohodový pesničkový album. Napokon, slovo pesnička už v dnešných časoch nie je pejoratívom. Na pripomienku, že s takou kapelou za chrbtom sa dalo ísť ešte ďalej, vraví: "Ambície zostali. Skutočne ma všetci nabili energiou a zážitkami. Keď mi David povedal, že je to nezamindrákovaný album, chvíľu som rozmýšľal, ako to myslel. Ale potom som bol tomu rád." Spolupráca s novými muzikantmi sa ukázala aj ako silná inšpirácia na koncertnú činnosť. "Bolo by to úžasné, zahrať si s nimi. Už je to pomaly päť rokov, čo som naposledy koncertoval. Patrilo by sa znova vyjsť na pódiá a aj to plánujem. Len aby mali čas. Do projektu sa vložili naplno, ale nechcem na nich naliehať. S niektorými však môžem rátať určite," dodáva Miro Žbirka. Pri príprave albumu sa mu podľa vlastných slov akoby v Prahe podarilo prelomiť izoláciu: "Dnes už mám komu zavolať a pozvať ho na pivo..."