Opera SND Bratislava # Antonín Dvořák: Rusalka # Dirigent: Dušan Štefánek # Réžia: Miroslav Fischer # Zbormajster: Koloman Kovács # Scéna: Milan Ferenčík # Kostýmy: Ľubica Jarjabková # Účinkujú: I. Matyášová, K. Dernerová, Ľ. Ľudha, J. Ábel, P. Mikuláš, J. Galla, Ľ. Rybárska, M. Blahušiaková, J. Fischerová, I. Kirilová
Neviem a nepátram po tom, aký srdcový dôvod viaže Miroslava Fischera k decembrovým mesiacom rokov 1986 a 1987. Skutočnosťou však je, že po januárovom obnovení Čarovnej flauty spred desiatich rokov sa uplynulý víkend do repertoáru Opery SND vrátila z toho istého obdobia pochádzajúca Dvořákova Rusalka. Nemám nič proti oprašovaniu starších produkcií, pravda, s podmienkou, že predĺženie ich života má opodstatnenie v mimoriadnej kvalite či dramaturgickej jedinečnosti. Z tohto hľadiska by som uvítal skôr Fischerovho Wozzecka, Katarínu Izmajlovovú, nehovoriac o skvelých straussovských inscenáciách. Rusalka sa nestretla s jednoznačným prijatím ani pri pôvodnej premiére. Jej javisková podoba totiž zreteľne presádza príbeh z lona prírody a od letnej poetiky ("je krásna letná noc" - píše sa v klavírnom výťahu pri tzv. mesiačkovej árii), smeruje ku kresleniu zimnej atmosféry, podčiarknutej voľbou studeného syntetického materiálu a podobných farieb. Balansovanie medzi prvoplánovou rozprávkovou rovinou a hľadaním istej filozofickej nadstavby, či nadčasovosti (zdvojenie úloh Ježibaby a Cudzej kňažnej, vyňatie záverečného motívu vykúpenia z rámca príbehu), nebolo dotiahnuté dokonca ani pred 10 rokmi. Dnes, keď sa Miroslav Fischer a scénograf Milan Ferenčík rozhodli vrátiť k originálu a dve postavy, ktoré sa - slovami režiséra "navzájom očividne dopĺňajú, a tak sa vynára otázka, či obe nerastú z jedného koreňa" - prideliť odlišným speváčkam, opäť nepostupovali dôsledne. Azda ani nie preto, že Ježibabu opäť obliekli do apartného kostýmu alter ega Cudzej kňažnej, ale skôr v takom nie nepodstatnom detaile, akým je ponechanie totožných symbolických znakov (svetielka na plášti) pre už svojbytné postavy. Bulletin, doslova prevzatý z pôvodného, o názorových posunoch tvorcov mlčí.
Hudobné poňatie Dušana Štefánka je výsostne lyrické a siaha až po hranicu citovej asketickosti. Orchester hral v zriedka počutých piánach, premyslene sprevádzal sólistov, no na druhej strane miestami pôsobil monotónne a skúpo na rozvinutie vášní a dramatických vzopätí. Úprimne povediac, nepotešilo ma ani spevácke obsadenie oboch premiér ako celok. Ak z alternácií hlavných rolí iba tri-štyri znesú kritériá kladené na prvú scénu, je to málo. Aby som bol konkrétny: bez najmenších výhrad prijímam Mikulášovho kantabilného a citovo viacvrstevného Vodníka a Rybárskej vznešenú a kultivovane spievajúcu Cudziu kňažnú. K nim už môžem priradiť iba Matyášovej postupne sa krištalizujúcu Rusalku a Kirilovej s istotou prednesenú Ježibabu.
Autor: PAVEL UNGER (Autor je spolupracovníkom SME.)
