"Roku 1977 som bol na vojne, keď mi volali, že Maňo Huba objavil hotový poklad ľudovej architektúry - Cholvarky na Brýzgalkách - a že sa to ide opravovať. O rok neskôr sa už na Brýzgalkách stretlo množstvo ľudí, najmä z pražského undergroundu, a tak sa hneď rozchýrilo, že sa na Brýzgalkách stretávajú disidenti," zaspomínal si na dreveničiarske začiatky bývalý minister kultúry Ladislav Snopko. Bol jedným z desiatok milovníkov dreveníc, ktorí sa v piatok večer stretli v Bratislave, aby oslávili 20. výročie vzniku Sekcie ochrany ľudovej architektúry pri Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny. Desiatky rečníkov, stovky diapozitívov, dokumentárne filmy, dobrá hudba, príjemné spomienky a spoločné nadšenie. Asi takto by sa dala charakterizovať atmosféra stretnutia. "V prvom pláne sme nerobili nič proti oficiálnemu režimu, snahou skôr bolo robiť niečo za," pokračuje L. Snopko. "Je však pravda, že vždy okolo 21. augusta tam chodievali ľudia, ktorí chceli mať pokoj od eštébakov v Prahe - Stankovič, Havlová, Merta, Čert, Mišík... Zaujímavé je, že ľudia, ktorí sa tam schádzali, dali slovenskému vlastenectvu oveľa viac ako tí dnešní krikľúni. Nikdy som na Brýzgalkách - ani nikde inde, kde sa čosi robilo - nestretol všetkých tých Bajaníkov, Húskov a im podobných." V súčasnosti je na Slovensku asi 15 vzájomne poprepájaných dreveničiarskych komunít. V tom, čo pred dvadsiatimi rokmi začali dnešní veteráni, často pokračujú už ich deti. Títo ľudia žijú akýmsi dvojakým životom: Tak v Petržalke, ako aj na Brýzgalkách, na Kokávke, na Kvačianke, v Klenovci, vo Vlkolínci... Sú presvedčení, že na Slovensku je ešte veľa čo objavovať, aj keď samotné objavovanie sa už netýka ani tak dreveníc, ako skôr spôsobu života a hodnotového systému.