Motto: "... po príchode do Kapského Mesta totiž zistili, že sa ubytovali 150 metrov od miesta, na ktorom stavali sochu americkej hviezdy (pardón, galaktickej hviezdy! - pozn. R. M.) a od štadióna, kde večer vystupovala. Koncert si nenechali ujsť, kúpili si najdrahšie vstupenky do prvej zóny a nechajte sa prekvapiť, ako to dopadlo..." SME, 8. 10. 1997
Dopadlo to tak, že ja som tú reportáž, písanú priamo v letúni, za jazdy, plný emócií a nainhalovaných plynov, inšpiratívny a inšpirujúci, slovom JA, ja som tú reportáž niekde stratil. Ale keďže slovo robí chlapa (ozaj, rozmýšľali ste už niekedy nad tým, čo robí ženu?), hoc v predchádzajúcich dňoch sme išli všetci na 110 percent (predkoncertná fever!), napíšem vám reportáž o tej reportáži. Reportáž o reportáži! Nová disciplína. Môžu si rozdávať o jednu cenu viac!
Písal som tam o tom, že marxizmus-leninizmus už konečne zabŕdol aj do našej brandže. Postaviť na dva dni ohavnú sochu nekompromisného milovníka hudby a malých detí je zvrátené. Pripravoval som sa ako James Bond: kúpil som si čierne sexi slipy (Calvin Klein), najlepšiu baterku, akú mali v obchode, najlepšiu a najdlhšiu kazetu, akú mali v obchode, čistiacu kazetu (samozrejme, najlepšiu, akú mali v obchode!) a začal kresliť mapy a rátať čísla. Po prebdenej noci, kontaktoch s podsvetím, koketérii s pouličnou ľahkou bábikou, ľahkou ako čokoládový vánok, čo pohladí vám nozdry, Cherrin sa volá, tá odvrhnutá sestra božskej Iman, ženy kolegu Davida B. Nad ránom som bol hotový. Aj s Cherrin, aj s kalkuláciou. 5 000 000 amerických doláčov!!! Plán bol celkom jasný, i keď veľmi obťažne zrealizovateľný. A to ma lákalo, samozrejme. Nahrám na svoj profesionálny walkman celý koncert, upravíme ho, zostriháme, zmástrujeme... dohráme, možno, a - VYDÁME! Dobrá obálka, dobré fotky, interaktívny program, aj dva, aj tri, adekvátnu kampaň, CD nazveme Stranger in Cape Town, alebo - a to je ešte možno viac fasa: HIStory of South Africa!!! M. J. Live. Cool, čo poviete. Bombastický úspech! A keď náhodou prepadák, ani to nevadí, po zemeguľke predáme 3 milióny kusov a domček, no, dom, zámok, hrad na Floride (niekde medzi West Palm Beach a domom, no - domčekom, čo má kolegyňa Bílá) je realitou. Prosím? Že sa mám zobudiť? To mi hovorí moja žena už pomaly rok, odvtedy, čo som nespútaný rock-er. Že sa mám vrátiť pekne tvrdo na zem a oddať sa našej padlej rase? Oukej.
Nakupovať chodím do Metra. Toho na začiatku Viedne, ktorá je iná... Ešte nikdy v živote tam na mňa nič nemali, nakúpim whisky, pivo a idem het. HÉT a užvachtlaná rakúština mi nerobí dobre. A zrazu, aha! Bunda, moja veľkosť, celkom dobre vyzerá, za tristopade. Big deal! Impregnovaná...
No a túto bundu som mal aj v Južnej Afrike, tam, odkiaľ je tak blízko k večnej zime, no my zimu v sebe nenosíme... Do goliera som nacpal slúchadlá, ktoré mali slúžiť ako mikrofóny, prístroj priamo na pohlavie, tam ma málokedy chytajú, jeden kamarát vpredu, jeden vzadu, viac-menej natlačení všetci na seba, vo vrecku bundy cigarety, ktorými by som maskoval zameraný prístroj, z druhej strany obal od Ray Baniek, medzi poslednými na štadión, najradšej až po druhej-tretej piesni (to sa podarilo, aj keď neviem, či sme to chceli!). Unavená policajtka mi z posledných síl polovládne rozkopla nohy a s prosbou na tvári čakala naše odpovede, že nič nemáme. Som na ploche, zisťujem, že sa môžem situovať na tie najlepšie nahrávacie miesta, ďaleko od hučiaceho davu, ale veľmi blízko pri reproduktoroch. Krištáľový zvuk! Ani sa nehýbem, ani nedýcham, svoj prístroj držím v dlani, myslím walkman, samozrejme! Tancujem len veľmi stroho, dokonca, fajčím bezdotykovo, aby som rukou náhodou neutlmil mikrofóny. Vyhýbam sa reagujúcim občanom, občas letmým pohľadom krátkozrakého orla skontrolujem svit kontrolky na mojom prístroji. I na tom druhom svojom prístroji pociťujem zimomriavky. Toto nebude prepadák, to nebude iba päť melónov, to nebude hrad vedľa Lucie Bílej, ale hrad, no, hrádoček pri kamarátovi Arnoldovi, čo ho má tak rád môj syn...
Cesta na hotel sa niesla v znamení silnou neurózou vyvolanej hnačky. Lietalo to tam všetko, narážalo do seba, ako dole, na Myse dobrej nádeje, oceánisko o skaly a malý černoch, prefúkaný ostrým vetrom (vidíte, aj tam som mal tú bundu!) pýtal prachy, lebo bol hladný, ten asi nešiel na koncert...
Tá bunda je fakt skvelá! A za tie prachy. Impregnovaná. Čože? Že som to už spomínal? Pardón! Pardón, ale tam je pes zakopaný. Ona je taká impregnovaná, teda aj zvukotesná, že teda neprepúšťa - teda - ZVUK.
Ticho!
Ticho lieči!
Ticho lieči nie vtedy, keď je na páse!
Mohli ste prísť v nedeľu na môj koncert a všetci si ho nahrať. Som aj celkom dobrý spevák. A bol aj ohňostroj.
Mimochodom, tú búrku v tom bruchu som vtedy celkom čestne prestál. Presunula sa však inde na mojom povrchu. Držte sa pevne stožiarov, teraz tu budem chvíľu vládnuť ja! Až kým ju (tú búrku) raz nepustím. Hrozná predstava. To radšej písať podrobné reportáže o umeleckom dojme z koncertov svojich kolegov. Mne ten Jackov koncert (Prosím? Či som ho už videl v Pešti? Prepáčte. Vo Viedni? Samá voda. V Prahe? Děkuji! V Paríži, Londýne...? Nie. V Kapskom Meste v South Africe som videl koncert Michaela Jacksona!) tuším, že mi predsa len... ušiel!
Autor: RICHARD Müller, zúrivý reportér na dva ťahy
