Patrilo by sa asi najskôr položiť si otázku, čo pre nás znamená tvorivý odkaz Gaetana Donizettiho, do akej miery ho na Slovensku poznáme, a či vôbec máme záujem, v súlade so svetom, zoznámiť sa so širším okruhom diel než je Lucie di Lammermoor, Nápoj lásky či Don Pasquale. Príležitosť prihlásiť sa k tzv. donizettiovskej renesancii, síce oneskorene no predsa, sa ponúka práve teraz. O pár týždňov uplynie 200 rokov od narodenia bergamského majstra takmer sedemdesiat opier a jedného z najväčších Verdiho predchodcov. Na prvý pohľad sa zdalo, že Bratislava má úmysel vzdať poctu skladateľovi, ktorý pre belcantové hlasy pripravil toľko skvostných príležitostí. Komorná opera, patriaca už pod SND, avizovala prvé slovenské uvedenie poslednej opery G. Donizettiho (nerátajúc posthumné premiéry) Cateriny Cornero. Dokonca ju zaradila ako najvýznamnejší operný príspevok k tohtoročným BHS. Výsledok však nabáda k silnej pochybnosti, do akej miery bol tento projekt myslený úprimne. Najskôr došlo k zmene javiskovej formy na koncertnú, čo by samozrejme nebol problém, keby išlo o pôvodný zámer. Abstrahujúc scénickú zložku sa celá pozornosť sústredila na hudobnú, respektíve vokálnu produkciu, takže súbor si vlastne uplietol na seba bič. Vedenie divadla tentokrát precenilo vlastné sily a náročné bel cantové party obsadilo - s výnimkou titulnej predstaviteľky - sólistami pre daný štýl a charakter rolí nepripravenými.

Donizettiho zrelé dielo, konkurujúce už prvým verdiovkám, nesie v sebe nielen vypätú dramatickú líniu, ale i veľký kus emotívnej lyriky, ponúka šance uplatniť kantilénu, elegantnú frázu i efektné tóny. Pre tento sloh nemáme veľa spevákov, no pod určitú úroveň by žiadne profesionálne teleso nemalo klesnúť. Dirigent Marián Vach si zrejme neuvedomil, v akom priestore operu hrá, že robí koncertnú verziu s obnaženým orchestrom. Tak predimenzoval zvuk, že miestami bolo v Moyzesovej sieni SF decibelov vari ako na rockovom koncerte. Trpela tým samozrejme partitúra a trpeli i speváci, ktorí mnoho lyrických a piánových pasáží museli obetovať presile orchestra. Veľmi problematická však bola Vachova koncepcia aj z iných hľadísk. Jediným zmyslom uvedenia Cateriny Cornero bol prvotriedny výkon Ivety Matyášovej v titulnej role. Priam sa našla v belcantovom teréne, ponúkla príkladnú kantilénu, plnozvučné piána i razantné forte a part vygradovala do dramaticky strhujúcej záverečnej árie s nepísaným vysokým E. Jeden výkon je však premálo na to, aby sa dalo hovoriť o vzkriesení Donizettiho tragickej opery, či nedajbože o pocte skladateľovi pri príležitosti výročia..

Autor: PAVEL UNGER (Autor je stálym spolupracovníkom SME)