Len nedávno vydal bývalý finančník francúzskej centrálnej banky, Michel Aubert knihu, velebiacu "porýnsky kapitalizmus" a vyzdvihujúcu Nemecko ako modelovú spoločnosť spájajúcu dynamický ekonomický rozvoj a sociálnu spravodlivosť. A teraz je tento model vyčerpaný a predpokladaná európska vedúca veľmoc stagnuje. Jedným z dôvodov tohto stavu je len dočasné uviaznutie na "politickom" mŕtvom bode. Skromná väčšina kancelára Kohla v parlamente za presadenie akejkoľvek serióznej reformy daňového systému proti opozičnej sociálnodemokratickej väčšine v hornej komore nemeckého parlamentu je jednoducho nedostatočná. Vo vysoko rozvinutej federálnej štruktúre krajiny spolu s nedostatkom schopných politikov mnohí pozorovatelia vidia hlavných vinníkov tejto patovej situácie. Už len politické štruktúry samotné a ich rozloženie úplne blokujú akékoľvek zmeny, pretože voliči neboli ochotní udeliť ani vláde, ani opozícii jasné mandáty.
Keby boli na vine len politici, riešenie by bolo jednoduché: nechať ich prepadnúť v budúcich voľbách. Ale skutočný zdroj znepokojujúcich ťažkostí Nemecka leží oveľa hlbšie: občania a celá spoločnosť je nerozhodnutá a neistá. Voliči, rôznymi cestami a pravdepodobne neskôr ako mnohí politici, dospeli k tomu, že "nemecký model" s jeho krátkym pracovným časom, dlhými prázdninami, pevnými a vysokými dôchodkami, sociálnym zabezpečením a všeobecným zdravotným poistením pre všetkých, nemôže trvať naveky. Ľudia sú v zásade pripravení prevziať na seba nevyhnutné obete za predpokladu, že tieto obete budú rozložené spravodlivo. Problém je však v tom, že modernizácia spoločnosti "blahobytu" vyžaduje obete, ktoré sú už svojou podstatou nespravodlivé. Musí ich totiž priniesť nie tá lepšia, ale tá chudobnejšia časť spoločnosti, tí, ktorých materiálny blahobyt by bol priamo znížený škrtmi v systéme verejných dotácií. Rovnosť a sociálna spravodlivosť, dlhodobé základné kamene nemeckej sociálnej súdržnosti, sú teraz najväčšími prekážkami všetkých zmien. Trvať radšej na tom, čo mám, ako investovať do neistej budúcnosti je spoločná črta mnohých demokracií. V Nemecku je však posilnená kolektívnymi spomienkami na vojnu a nešťastie, ktoré priniesla. Nemecký "ekonomický zázrak" päťdesiatych rokov odvodzoval svoju dynamiku v nemalej miere práve od toho, že pevne stál na zásade vlastníctva a držby toho, čo už raz niekomu patrilo. V roku 1990, spolu so znovuzjednotením, nepotlačiteľná túžba východných Nemcov po začlenení do federálnej republiky pramenila z ich rozhodnutia získať to, čo ich príbuzní získali už pred dlhým časom - nielen demokraciu, ale aj materiálny blahobyt. Pri pohľade späť znovuzjednotenie mohlo priniesť jedinečnú príležitosť nielen na odstránenie bankrotujúcej štruktúry komunistickej východnej časti krajiny, ale i od základov reorganizovať škrípajúce štruktúry časti západnej. Namiesto toho boli tie západné nekriticky rozšírené do nemeckých východných krajín a tak naopak posilnené.
Napriek tomu, že obnaženie nedostatkov systému zvyšuje verejné znepokojenie, nevedie zatiaľ k nejakej veľkej netrpezlivosti či dokonca akcii. Až budú nemeckí voliči v septembri budúceho roku voliť nový federálny parlament, je len málo pravdepodobné, že dajú jasný signál na začatie zmien. Akákoľvek stranícka kombinácia, ktorá sa dostane na vrchol - a koalícia Helmuta Kohla musí byť stále považovaná za favorita, hoci tesného - bude mať len nepatrnú väčšinu, pričom bude záležať na akomkoľvek výraznejšom výkyve pri možnej podpore, či skôr nepodpore politickými sokmi. Čo len prehlbuje stav, v ktorom bude Nemecko odsúdené k zaseknutiu na mŕtvom bode. Dezilúzia z politiky vzrastá a môže dokonca vyniesť dopredu pravicových populistov, pre ktorých už raz bolo demokratické Nemecko len frázou. Domáce problémy budú podkopávať medzinárodný vplyv Nemecka v čase, keď globálna úloha Európy vzrastá. Ak sa však stane Nemecko "chorým mužom Európy", hrozí, že tiež ochorie celý kontinent.
Nakoniec budú reformy sociálneho systému vynútené, keď nie politickými vodcami, tak istotne medzinárodnou konkurenciou a celkovou všeobecnou závislosťou. Ďalším činiteľom, ktorý by mohol potlačiť zmeny dopredu, je Európska menová únia. V okamihu, keď v roku 1999 začne platiť, bezprostredne podporí konkurenciu trhu a reformy v rámci únie.
Autor: CHRISTOPH BERTHRAM, Hamburg (Autor je diplomatom