"Človek nie je nič iné, iba to, čo zo seba urobí. Taký je prvý princíp existencializmu. Je to zároveň to, čo nazývame subjektivitou a čo nám pod týmto pojmom vyčítajú. Ale čo tým chceme povedať, ak nie to, že človek je dôstojnejší ako kameň alebo stôl? Chceme totiž povedať, že človek najskôr jestvuje, to znamená, že človek je najskôr ten, kto sa vrhá do budúcnosti a kto si je vedomý, že sa do budúcnosti projektuje." I tieto vety zazneli v slávnej prednáške Existencializmus je humanizmus, ktorú na jeseň roku 1945 čítal v parížskom klube Maintenant jeden z kultových európskych filozofov a spisovateľov 20. storočia Jean-Paul Sartre (1905-1980). V rozšírenej knižnej podobe vyšla táto demonštratívna prednáška o rok neskôr u švajčiarskeho vydavateľa Nagela. Sartre v nej vysvetľuje základné východiská filozofického myslenia, ktoré sa premietli i do literatúry a spolu s Camusovým vkladom sa Sartrove myšlienky stali jednými z bášt francúzskeho existencializmu. Pre Sartra bola dôležitá slobodná voľba človeka, autentický ľudský čin, v ktorom však zaznieva i silná príchuť odcudzenia a absurdity života. Ateistický postoj mu nebránil v pozitívnom skeptickom myslení, kde ľahostajnosť bola pre neho v suteréne ľudských hodnôt. Je až neuveriteľné, aký vplyv mali jeho myšlienky v 50. a 60. rokoch po celej Európe, pričom je známy aj odmietavý postoj ľavicového Sartra k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Ako vysvetľuje prekladateľ, na prehĺbenie obrazu, ktorý vytvára Sartrova prednáška, je k nej priradená aj diskusia zostavená z viacerých rozhovorov so Sartrom. Existencializmus je humanizmus, Bytie a ničota, Imaginárno, Hnus, Cesty k slobode - to je len niekoľko "majsterštykov" autora, ktorý v roku 1964 odmietol prevziať Nobelovu cenu za literatúru... Myslím, že Sartrove myšlienky sú podnetné aj po päťdesiatich rokoch. Ak vás už predsa len neoslovia, skúste si zapamätať aspoň túto vetu: "Moja sloboda mi môže byť cieľom iba vtedy, ak mi je ním rovnako sloboda iných."

Autor: Ľudo Petránsky Ml.