Ruská ropa, ktorá k nám prichádza ropovodom Družba, obsahuje 48 percent vykurovacieho oleja, 52 percent jej obsahu tvoria svetlé produkty - benzín, plyny a nafta. Podmienky jej nákupu sú pre nás exkluzívne. Vďaka ropovodu ju netreba prekladať, tečie a rozdeľuje sa podľa jednotlivých kontraktov. Navyše, platíme za ňu "franco hranica", čiže od chvíle, keď sa dostane na naše hranice. Bežná arabská ropa by nás vyšla asi o 500 korún na tonu drahšie, tona ropy zo Saudskej Arábie by bola drahšia až o 600 - 700 korún a z Kuvajtu až o tisíc korún.
V celom Rusku vlani vyťažili 301 miliónov ton ropy. Na prvý pohľad sa zdá, že je to fantastické množstvo, avšak pred pár rokmi padali iné rekordy. Pol miliardy ton ročne a viac.
"V našom rajóne zostala ešte miliarda ton. Ak budeme pokračovať v ťažbe tak ako doteraz, nasledujúcich 56 rokov bez práce nezostaneme," hovorí Kabir Komalovič Galiamov, z nižnevartovského ťažobného závodu, najväčšieho v celej Ťumenskej oblasti. "Samozrejme, mohli by sme oživiť druhú polovicu dnes umŕtvených vrtov a celú zásobu vyčerpať oveľa skôr. Lenže ťažba ropy - to nie je len ekonomika, to je predovšetkým politika," vysvetľuje.
Potom je to zasa len a len politika, keď sa takýto závod dostane na pokraj bankrotu. Mestu dlhuje na daniach vyše trilióna rubľov, zamestnancom často výplaty za mesiac i dva dozadu. A potom sa život v tomto západosibírskom meste zastaví.
Na mape bývalého Sovietskeho zväzu sa zjavilo vlastne iba nedávno, pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Vyrástlo v nehostinnej tundre, na močariskách, kde stačí jediný nesprávny krok a človek sa prepadne do hĺbky šestnásť metrov, odkiaľ ho spodné prúdy zaženú ďalších päťdesiat metrov bokom. Nielen človek, pomizla aj technika, ktorou na rozmočenú zem najskôr kládli drevené hrady, na ne sypali piesok, až potom štrk a nakoniec asfalt. "Nie každý má to šťastie byť pri zrode mesta," vraví Alexander Vasilievič Smirnov a hrdo si pritom obzerá zhluk panelákov. "Máme tu aj moskovské domy, také, ktoré okrem Moskvy nikde v Rusku nie sú. Aha, aj toto je jeden z nich. Ibaže nemá dvanásť, ale len štyri poschodia. Viete, prišla zima, chýbal materiál, museli s ním voľačo urobiť, ak nemal vyjsť navnivoč," vraví. "Ale teraz je všetkého dostatok," dodáva a má pravdu. Heslo - "Všetko zo Západu!" - tu platí rovnako ako v Moskve. Jablká z Juhoafrickej republiky, pracie prášky z Nemecka, ceny ako v Paríži pod Eiffelovkou.
"Mohli by prihodiť aspoň dva milióny rubľov, potom by sa dalo vyžiť," vraví robotník na vrtnej veži, ktorý dnes dostáva mesačne plat okolo 6 miliónov rubľov. Ani nie tisíc dolárov. "Zdá sa vám to veľa? Mne nie," rozčúli sa. "Iba málokto z nás sa dožije dôchodku, hoci nám ho oproti ostatným o päť rokov skrátili. Sibír je Sibír a my tu stojíme celý rok ako tie brezy. Pozrite, aj tie sa podchvíľou prepadávajú do bahna!"
Iba kúsok opodiaľ stojí pamätník. Zakonzervovaný prvý vrt. A okolo neho tabule s ciframi, kto kedy koľko vyťažil, aký rekord dosiahol a koľko ropovodov pribudlo. Dnes sú to už desiatky tisíc kilometrov. Už sa nimi nikto nechváli. Všetci hovoria iba o tom, kto sa chce a kto sa má stať novým vlastníkom ťažobnej firmy. Časy sa zmenili. Aj v Rusku.
Autor: Text, foto SME - ALAN HYŽA
