i čaty bez označenia, no nie bez bojachtivosti. Nerabujú - makajú, fachčia, drú, ak by to neznelo tak rasisticky, povedal by som - ako farební. Cez noc vyrástla tribúna pred hotelom Slovan, na vyzdvihnutých hradbách povyše už rinčia reťaze, otvory do podzemia dostali obruby. Pri Jakabovom paláci horúčkovito reparujú lávku pre peších, na konci Alžbetinej nad mostom stredovekej brány spola zaliatej do betónu sa opatrne otáča kamión, ktorý práve doviezol novučké vysokánske stlpy verejného osvetlenia tváriace sa, že sú z časov, keď sa svietilo plynom. Na pracovnom bojisku niet krvi, len mestské vlajky od sochy maratónca po Tesco si vymieňajú modrobielu ozvenu s čerstvo vysadeným pokrovcom jesenných kvietkov pod Urbanovou vežou. Najrušnejšie je v srdci mesta, kde si pred stosedemnástimi rokmi za dva roky Košičania postavili radnicu. Ponad hlavy dlaždičov, kladúcich pod klenbou vstupu neveľké dubové kocky, náhlia sa špeditéri s historickým nábytkom, teperia ho po krásnom schodišti medzi reštaurátormi fresiek a s úľavou ho púšťajú na vykladanú podlahu budúcej zasadacej siene mestskej rady. Pár jej členov na čele s primátorom sa snaží nezavadzať čate maliarov, ktorá na dvojposchodovom lešení dokončuje tmavočervenú maľbu stien, napodobňujúcu tapety. "Treba sa nám rozhodnúť, koľko nás tu bude, kde budeme stáť, čo kto povie, ako budeme oblečení", rozostavuje Rudolf Schuster svoje voje pred bitkou o priazeň sveta, ktorá vypukne presne o šiestej v piatok večer prijatím účastníkov Majstrovstiev sveta v polmaratóne. Zatiaľ to vyzerá tak, že ju vyhrajú Košičania...