teľa počas ročného väzenia, kde skončil za "bunty" proti vláde. Je tu zobrazený problém viny, postavenia intelektuála v spoločnosti i Vajanského tvorivé muky. Všetko nielenže zrekonštruované z historických faktov, no prenesiteľné i na našu súčasnosť a dnešných intelektuálov. Bohužiaľ, oveľa zaujímavejšia než výsledný inscenačný tvar bola následná diskusia po predstavení. Autori i kritici vyslovili o ambicióznom projekte rad podnecujúcich myšlienok, sama by som si rada prečítala podrobnú analýzu či dramaturgický rozbor. Skôr sa však prikláňam k hlasu z pléna, že pre bežného diváka, ktorý - povedzme - nemá potrebnú sumu vedomostí o Vajanského živote a diele, je inscenácia nečitateľná, a teda aj nudná. Cítiť, že inscenátori pristupovali k téme veľmi zodpovedne, majú úctyhodný sumár vedomostí, no práve preto sú vtiahnutí príliš do témy. Navyše, svoje ambície nedokázali divadelne premeniť, a preto inscenácia na väčšinu ľudí nefungovala. R. Ballek sa tomu síce čuduje, no moja festivalová skúsenosť bola, že väčšia časť publika hru odmietla. A bola to vzorka rôznych vekov, vzdelania, odbornosti i skúseností. A to asi v divadle nie je dobre.

Rovnako nejednoznačným, skôr neprijatým než prijatým (aj keď, samozrejme, pri takom širokospektrálnom auditóriu, akým je festivalové hľadisko, sa zhoda nikdy nedá dosiahnuť a moja suseda bola napríklad nadšená), bolo predstavenie poľského Teatra Rozmaitošci s Witkiewiczovým Tropickým opojením. Z glosovaní videného mi najviac konvenovala poznámka Martina Hubu: "Barborka, a toto tu máte stále?" Naopak, predstavením, ktoré - súdiac podľa záverečnej rozpravy - vyvolávalo prevažne kladné emócie, bola Čechovova Čajka v podaní maďarského Kamaraszínház. O tom, že predstavenie nebolo márne, svedčí už len to, že hoci sa začínalo o 22. hodine, čakala po ňom na tvorcov pekná hŕstka diskusiechtivých. Dialóg s nesmierne sympatickým ansámblom napokon trval až do tretej ráno. Budapeštianska Čajka, to bol Čechov rokov deväťdesiatych. Žiadne pastelové farby, ale pestrofarebná sýtosť kostýmov, Maša šnupajúca kokaín, rozmarné pesničky, sexuálny telocvik, humor, javisko pokryté desaťcentimetrovou vodou, v ktorej sa brodia Čechovovi hrdinovia. A medzi tým krehká Nina Zarečná s tváričkou, akú Jiří Trnka stružlikal svojim bábkam. Dojemná, keď s bielym batôžkom na chrbte opúšťa svoje jazero, aby šla za láskou a víziou hereckej slávy. A strašný smútok, keď sa táto životom doráňaná čajka vráti a s dolámanými krídlami sa máča v tej obrovskej "louži", v ktorej skončia všetci hrdinovia. Inscenácia Alföldi Róberta bola moderná a súčasná. A pritom zrozumiteľná a strhujúca. A najmä, BOL TO ČECHOV. Rozdiel v maďarskej a českej inscenácii Čechova v Divadle Na zábradlí bol pre mňa v jednom: Keď sa Léblovi zastrelil Ivanov, bolo mi to jedno. Keď sa v závere Čajky vrstvili nad mŕtvym Treplevom mĺkvi herci, behal mi po chrbte mráz a bola som smutná.

Autor: BARBORA DVOŘÁKOVÁ, Nitra