# Je to trápne i smiešne zároveň, koľko rečí sa vyrieklo a koľko papiera popísalo pre nepodarené referendum. Pochopiteľne, oklamaný občan to prežíva ako drámu, lebo dúfal, že bude môcť aspoň o niečom rozhodovať. Na tomto mieste chcem vysloviť želanie, aby raz bolo referendum u nás niečím tak samozrejmým, ako to je vo Švajčiarsku, v ktorom sa tak chceme vidieť. Tam sa koná referendum vari každý týždeň a to na témy závažné (napríklad, či chcú ísť občania do penzie v šesťdesiatich alebo šesťdesiatich piatich rokoch, či majú deti imigrantov dostať štátne občianstvo automaticky, alebo nie), alebo aj o veciach banálnych (či má na námestí stáť drôtený medveď, alebo nie) - prosto o veľkej väčšine problémov rozhodujú občania, takže parlament má podstatne menej starostí ako ten náš. Pre nás je aj jedno jediné referendum stále iba snom.
Janka Birnerová, Bratislava
# Americký básnik Walt Whitman napísal asi pred sto rokmi v básni Štátom (To The States) vety, nad ktorými sa aj dnes môžeme hlboko zamyslieť: "Štátom, alebo ktorémukoľvek z nich, alebo mestu v Štátoch, odporujte veľa, poslúchajte málo. Keď budete oddane poslušní, celkom porazení, keď budete celkom porobení, niet národa, štátu, mesta na tejto zemi, ktoré by si dokázalo slobodu znova vydobyť."
ALEXANDER KOHÁRY, Šahy
# Pisateľ článku "Bolo treba odstraňovať chyby a nie všetko likvidovať" asi žije v nejakej inej dimenzii než ostatní občania Slovenska. Jeho "rukolapné" dôkazy sú tendenčne zamerané voči opozícii, bývalej KDH a jej lídrom. Autor asi trpí poruchou vnímania priestoru a času. Aj obyčajný, možno negramotný pastier oviec vie, kto od roku 1989 na Slovensku najdlhšie vládne, kto robí politiku sám pre seba a mal teda dosť času chyby naprávať. A čo urobil on? Alebo mu privatizácia priniesla zlaté teľa? DRAHOSLAV GAŠPAR,
Dolná Strehová
# Každá societa, či je to štát, zväz alebo spolok potrebuje k demokratickému vývoju kontrolu, čo znamená, že na živote a riadnom chode je väčšina spoločnosti zainteresovaná a konečný výsledok znamená pokrok a demokraciu. Ak tento najdôležitejší prvok, teda kontrola, chýba, dostaví sa zákonite nespokojnosť spoločnosti. Táto požiadavka je jedine spravodlivá a kde sa neplní, tam nemožno hovoriť o nejakom demokratickom vývine, tam vládne jedna skupina ľudí zvyčajne na úkor väčšiny. Nie je to nijaká veda, keď sa dnes vedúci politickí činitelia odvolávajú na nedostatok vedomostí a na potrebu postupnej transformácie i v tejto oblasti. No väčšina spoločnosti je na takej úrovni, že už vďaka zdravému sedliackemu rozumu prijíma tieto dôvody s ironickým úsmevom a vie, čo sa tým chce dosiahnuť. Že skupina pri moci chce získať čas na transformáciu jej nekalých úmyslov. Poriadok a spokojnosť je iba tam, kde ľud vie, čo sa robí, kde je objektívna kontrola. Len vtedy možno hovoriť o demokracii, dnes takej potrebnej.
JOZEF ROOB, Žilina
