"Nikdy nepovažujem báseň za hotovú, pokiaľ sa dobre neuleží," hovorí o svojej novej básnickej zbierke J. Buzássy

Ján Buzássy - Narodil sa 10. 4. 1935 v Kočovciach. Vydal básnické zbierky: Hra s nožmi (1965), Škola kynická (1966), Nausikaá (1970), Krása vedie kameň (1972), Rozprávka (1975), Znelec (1976), Rok (1976), Bazová duša (1978), Ľubovník (1979), Pláň, hory (1982), Zlatý rez (1988), Náprava vínom (1993) a Dni (1995). Venuje sa aj prekladaniu klasickej a modernej poézie. Okrem iného z angličtiny preložil T. S. Eliota - Pustatina, Ezru Pounda - Jazerný ostrov, Georgea G. Byrona - Putovanie Child Harolda; z ruštiny preložil A. S. Puškina a B. Pasternaka, ktorých preklady vyšli v súboroch, kde boli prítomní aj ďalší prekladatelia. V rokoch 1967-70 bol šéfredaktorom časopisu Mladá tvorba, od začiatku sedemdesiatych rokov pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1994-95 bol šéfredaktorom "tretieho" Kultúrneho života (vychádzal už iba ako mesačník), v rokoch 1990-94 bol dve funkčné obdobia predsedom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska.

Z produkcie vydavateľstva Slovenský spisovateľ sa na knižnom trhu v týchto dňoch objavila štrnásta básnická kniha od jedného z najvýznamnejších súčasných básnikov na Slovensku - Jána Buzássyho. Jej názov je Svetlo vôd a oproti predchádzajúcej Buzássyho zbierke Dni, ktorá pred dvoma rokmi vyšla v levočskom vydavateľstve Modrý Peter, sa zdá, že nastala zmena autorskej poetiky...

# Vaša nová básnická kniha - najmä jej druhá časť s názvom Čierny čaj, zelený čaj, svetlo vôd - priniesla pre vás nezvyčajné krátke básnické útvary, ktoré sú niekedy až na pomedzí aforizmu...

"Je to istý druh denníka. Túto knižku som písal popri dvoch predchádzajúcich - Náprava vínom a Dni, lebo v posledných rokoch len málokedy píšem len jednu knižku. To bývalo voľakedy, keď som bol zamestnaný. Teraz, keď už nechodím na tvorivú dovolenku, mám trochu inú pracovnú metódu a väčšinou píšem to, čo mi prinesie slina na pero a ukladá sa mi to do dvoch-troch kníh. Úvodné básne v knihe boli napísané ešte pred novembrom `89, posledné básne pochádzajú z roku 1992. Básne v Náprave vínom a Dňoch mi však pripadali naliehavejšie, takže na tieto prišiel rad až teraz."

# Znamená to tiež, že text musel dozrieť?

"Nikdy nepovažujem báseň za hotovú, pokiaľ sa dobre neuleží. Musím si na ňu zvyknúť, prijať ju a až potom ju púšťam do života. Ostatne, asi málokto napíše báseň a hneď ju ponúka do vydavateľstva."

# Hovorili ste, že ide o akýsi denník. Čo zachytáva?

"Je to denník druhého sledu, ktorý nereaguje na bezprostrednú, či už politickú alebo osobnú udalosť, ale na to, čo prichádza po vypojení aktívneho vedomia. V zbierke je veľa vecí, ktoré boli inšpirované snom alebo úryvkom zo sna - jednoducho druhou garnitúrou vedomia."

# Používali ste pri týchto surreálnych inšpiráciách aj metódu psychického automatizmu?

"V mladosti som to skúšal, ale nie som typ, ktorý by tomu uveril. Väčšinou to vedie ku kombinatorike, čo môže byť niekedy aj zaujímavé. Na jednom mieste sa môžu stretnúť slová, ktoré sa bežne nespájajú, ale v automatickom texte sa väčšinou ocitnú v niekedy zaujímavej, inokedy nezaujímavej rovine. Mala by to byť originálna výpoveď, ktorá sa každý deň nevysloví."

# Poézia je oproti próze oveľa subjektívnejšou záležitosťou. Hoci vaša skúsenosť je už dlhoročná - ako komunikujete s čitateľom?

"Poézia je iný druh písania, než napríklad spôsob Johna Grishama, ktorý si povie, že napíše takú a takú tému pre takých a takých čitateľov, v takom a takom náklade, v tom a tom vydavateľstve. Pri básničkách to neexistuje. Možno, že niekedy viete, o akej téme budete písať, ale väčšinou ide o to, aby som si domyslel to, o čom rozmýšľam. Je to akési definovanie podvedomého."

# Dá sa to - definovať si podvedomie?

"Pri básničkách sa to dá. Či už presne alebo nepresne, to je ťažko kontrolovať. Ide o podvedomú spontánnosť."

# Ide o motívy, ktoré vedú až k beatnikom zdôrazňujúcim originalitu?

"Na originalite však bazírujú aj iní básnici. Keby som sa mal pokúsiť o definíciu poézie, tak by som povedal: mal by to byť úryvok zaujímavého myslenia. Všetky ostatné definície mi pripadajú vágne. Azda je ešte zaujímavý názor aj v jednej francúzskej encyklopédii, o ktorom mi povedal Vlasto Kovalčík, že poézia je zvláštny spôsob usporiadania. Pravda, citujem spamäti."

# Ako si vy organizujete svoj text? Máte nejakú metódu pri písaní? Vaše verše sú v Svetle vôd dosť voľné...

"Väčšinou sa nesústreďujem na písanie rýmovanej básne, skôr mám predstavu, že báseň by mala byť básňou. Keď sa však vyskytnú rýmy - tak fajn, ale nemusia byť podmienkou."

# Takže ich nevylučujete.

"To nie. Moja predstava je asi taká, že báseň je košiar, do ktorého vchádzajú ovečky. Niektoré majú zvončeky a to je ten rým a niektoré zvončeky nemajú...

# Ale tie menej počuť.

"To je možné, ale potom ich ide osem, desať za sebou s cengáčmi a vznikne rýmovaná básnička. Keď píšem knihu sonetov, tak sa mi už každá myšlienka ukladá do istých odstavcov - úvodu, pojednania a a záveru."

# Dá sa vôbec naučiť písať poéziu?

"Voľakedy to bola súčasť stredoškolskej výučby. Pokiaľ viem, tak vo Francúzsku stredoškolskí študenti stále majú literárnu prípravu. Okrem toho si spomínam ešte na Jána Hollého, ktorý sa už na strednej škole naučil písať tým, ako sa naučil prekladať. V osvietenstve bolo zvykom, že si vzdelanci vybavovali veci viazaným veršom písaným v latinčine."

# O básnikoch sa hovorí, že vedia viac a vidia ďalej ako "smrteľníci". Ak to pripustíme, aký je váš pohľad z tohto nadhľadu?

"Myslím, že nevedia viac, len sú citlivejší. Keď básnika bolí zub, tak ho bolí strašne. Básnik všetko príliš prežíva. Je totiž viac obnažený, a preto si možno všimne aj viac vecí než iní, ktorí sú už istým spôsobom obrnení voči vonkajším zásahom."

# Básnik je možno potom aj viac zraniteľnejší.

"Aby bol básnik schopný niečo vyjadriť, musí sám seba obnažovať a scitlivieva tak ešte väčšmi."

# To ho však môže dostať až do krajných polôh - na pomedzie života a smrti...

"Z prílišnej citlivosti a vnímavosti a príliš vážneho brania problémov sa poniektorí môžu dať na drogy, ale i spáchať samovraždu. Ide o to, či v nich zvíťazí to zdravé, ľudské, ktoré neberie ohľad na to, že ide o talent, ale si uvedomuje seba ako človeka s istým rozumom."

# Myslím, že tento rozmer je aj u vás.

"Asi áno. Keby som ho nemal, možno by som napísal viac. Napriek tomu som rád, že ho mám, lebo v podstate by som nemohol viesť auto a nebral by som ohľad na iných."

# Mali ste niekedy pocit, že svojou poéziou môžete zmeniť svet?

"Keď mi vyšla prvá knižka očakával som, že sa niečo podstatne zmení. Nestalo sa však nič vážne. Všetko sa uskutočnilo v literárnej sfére, čo je možno aj dobré, pretože vždy mi išlo viac o to literárne než o následok politických udalostí. Domnievam sa, že literatúra nemôže nahradiť politiku, čo, ostatne, ani nie je potrebné."

# Je vaša poézia len pre vyvolených alebo je určená širšiemu čitateľskému spektru?

"Poézia je pre všetkých, ale to neznamená, že je pre každého. Sú ľudia, ktorí majú k poézii otvorené uši a sú ľudia, ktorým sa uši za istých okolností otvoria. Niekedy môže ísť o náhodu, ak sa im knižka dostane do rúk. Dôležitú úlohu môže zohrať aj rozhlas. Ak si žena, napríklad pri žehlení, vypočuje zaujímavú poéziu, jej činnosť dostane lepší zmysel. Okrem toho sa nakazila vírom, ktorý jej môže priniesť dobrú chorobu. Takže si myslím, že by sa poézia mala dostať k čo najviac ľuďom."

# Otázkou však je, koľkí z nich to potrebujú?

"Osobne nekalkulujem so širokou masou čitateľov a píšem pre pár ľudí. Väčšinou pre tých, ktorí sa držia v kultúre. Tvoríme akýsi cech a svojimi knižkami si vymieňame skúsenosti pri vytváraní kultúrneho cítenia a myslenia literatúry."

# Do akej miery zabraňujete, aby výmena skúsenosti nebola príliš veľká a "cudzie" prvky sa nevyskytovali vo vašej tvorbe?

"Zapozeranie sa pripúšťam, ale väčšinou poznávam v iných to, čo ešte nebolo napísané, čo ani oni nenapísali. A to ma priam vyzýva, aby som to napísal ja. Okrem toho, ako človek starne, niektoré predošlé podnety sa obmedzujú, ale pribúdajú mi témy z čítania. Kedysi som si hovoril, načo pokračovať v tom, čo iný napísal. Avšak pre mňa ako dlhoročného redaktora je literatúra skúsenosťou. Je to materiál na to, o čom môžem písať. V tejto knihe som dosť citoval Hölderlina, ktorého mám stále pri sebe."

# Ktorí ďalší spisovatelia sú vo vašej blízkosti?

"Človek sa stále dostáva k novým menám, ale väčšinou ide o starších autorov. V preklade J. Zambora som teraz čítal Svätého Jána z Kríža - autora zo 16. storočia - s názvom Živý plameň lásky. Je to zaujímavá, svojím duchom barokovo-mystická poézia. Sem-tam si nájdem aj mladých autorov, no na čítanie si vyberám skôr spisovateľov píšucich o skúsenostiach, ktoré som sám zažil. Preto najviac čítam svojich generačných druhov. Ak napríklad Vinco Šikula napíše niečo, čo ja síce nenapíšem, no na čo si možno pamätám, môžem si to overiť a poprípade povedať - je to zaujímavé."

# Vaše knihy nevychádzajú príliš často - plánujete ešte v tomto tisícročí niečo vydať?

"Dúfam, že áno. Som dohovorený s vydavateľom "Kali" Kertészom Bagalom, že mu dám knihu, ktorú mám už skoro hotovú. Mohla by vyjsť na budúci rok."

# Bude opäť iná ako je Svetlo vôd?

"Áno. Bude bližšia ku knihe Dni. Ani nie tematicky, ako skôr formou osemverší. Keď zvládnete istú formu, žijete s ňou ako v manželstve, pričom vznikne akýsi dialóg medzi vami a ňou. Už v sedemdesiatych rokoch som si privykol na sonet, ktorý som použil v dvoch knihách Znelec a Rok. Teraz som túto formu pozmenil na akýsi redigovaný sonet - teda do útvaru dvoch štvorverší. Je tam téma, pojednanie problému, ale bez vysloveného záveru, teda toho, čo si sonet takmer vyžaduje - pointy. Nadpis má napovedať nevypovedanú pointu a teraz som si zvykol písať bez pointy i nadpisu."

# Musí mať báseň pointu?

"V každej básni by mala byť aspoň potencia pointy, ale v podstate by si ju mal vymyslieť sám čitateľ."

# Teda princíp otvoreného diela?

"Prirovnal by som to k brokovnici s odpílenou hlavňou, kde je menej presný zásah, ale širší rozptyl..."

Tatiana píše: "Ja list Vám píšem,

no a čože..."

uprostred dlhých dúm, do ktorých

presakuje osud - ako škvrna na tapete.

Život je krik a ticho smrť.

Preto Puškin dnes diktuje:

"Táňa, píšte:

List Oneginovi. A dve kópie!