V slovenskej politike nie je ničím výnimočným, ak poslanec zvolený za jeden politický subjekt plynule prejde niekam inam a pri tej príležitosti zmení aj svoje pôvodné zaradenie - prejde z tábora vlády do opozície, alebo naopak. Príbeh, ktorý sa pred niekoľkými dňami stal Rudolfovi Filkusovi, však bežný nie je. Na rozdiel od iných sa mu totiž prihodil dvakrát: Raz pán Filkus prešiel od vládnucich k opozícii a teraz z opozície k vládnucim. Patrí mu preto na Slovensku historické prvenstvo - stal sa prvým politikom, ktorému sa podarilo uzavrieť celý politický cyklus. Najskôr odniekiaľ odišiel, aby sa vrátil presne tam, odkiaľ vyšiel. A hoci je pravda, že niekto musí byť prvý, zrejme nie je náhoda, že sa prvým mužom uzavretého politického cyklu stal práve on.

V lete roku 1990 profesor Filkus obsadil kreslo ministra pre hospodársku stratégiu. Do prvej Mečiarovej vlády ho navrhla, podobne ako premiéra, Verejnosť proti násiliu. Mala na to dôvod - pán profesor sa poznal s Václavom Klausom, šéfom ekonomickej reformy v ČSFR, viac než dve desaťročia. VPN si od neho sľubovala, že bude v miestnych pomeroch pomáhať Klausovi a reforme. Spočiatku tak naozaj bolo, lebo vtedy bol každý za radikálne zmeny - dokonca aj pán premiér. Keď reforma priniesla prvé ťažkosti, minister pre stratégiu i predseda vlády začali reformu kritizovať. Ale každý inak. Rudolf Filkus mal výhrady k jej konkrétnym krokom a ich časovaniu, Vladimír Mečiar však začal spochybňovať samotný jej koncept...

"BÝVALÍ MINISTRI KOVÁČ A FILKUS..."

Keď v apríli 1991 VPN odvolala predsedu vlády, Rudolf Filkus spolu s Michalom Kováčom ako "dôkaz solidarity" s premiérom, podali demisiu. Ponuku, že môžu aj po Mečiarovom odchode zostať vo vláde, odmietli. Predseda HZDS si to veľmi cenil. Na konci roka, keď mal v novinárskej ankete povedať mená ľudí, o ktorých je presvedčený, že nie sú v politike preto, lebo im zachutila moc, hneď si spomenul: "Bývalí ministri Kováč a Filkus, ktorí sa pre česť a morálnosť vzdali svojich postov, moji podpredsedovia Kňažko a Húska, ktorí tiež radšej volili pád, než by zradili sami seba."

Rudolf Filkus sa stal ekonomickým expertom HZDS, hnutia, ktoré svoju predvolebnú kampaň postavilo na kritike Klausovej "šokovej terapie". V čase, keď expert hnutia vykladal, že jediný človek, ktorý mal odvahu pustiť sa do skutočnej reformy, bol Václav Klaus, a že "to je zásluha, ktorú mu nikto nemôže uprieť", predseda HZDS hovoril celkom inak: "Šoková terapia priniesla Slovensku veľmi veľa zlého... Je to cesta do tmy." Vladimír Mečiar čoraz častejšie na mítingoch odhaľoval, čo je základnou, systémovou chybou reformy - skutočnosť, že je "česká". Pán profesor mal síce iný názor, ale svoju názorovú disproporciu s predsedom nepovažoval za takú závažnú, aby pre ňu z hnutia odišiel. A neodišiel z neho ani pre podstatne odlišné zmýšľanie o spoločnom štáte.

"SOM PROTI ROZPADU ČSFR"

Na rozdiel od mnohých iných predstaviteľov HZDS, ktorí mali zásadné výhrady voči federácii, Rudolf Filkus vždy zdôrazňoval: "Jednoznačne odmietam rozpad tohto štátu..." Tú istú vetu zopakoval aj v predvečer volieb - 2. júna 1992: "Predovšetkým musím zdôrazniť, že som proti rozpadu ČSFR..." Na poznámku novinárov, že vedúci činitelia jeho hnutia rozprávajú inak, vtedajší predseda Rady HZDS poznamenal: "Možnože sa niekto z hnutia vyjadril, že chce samostatný slovenský štát, ale v programe HZDS táto požiadavka nie je."

Keď sa stal podpredsedom Stráského federálnej vlády, nechcel pripustiť, že ide o vládu poslednú. 1. októbra 1992 sa prvý raz vo Federálnom zhromaždení ČSFR prijímal zákon o spôsoboch zániku federácie - nedostal však potrebný počet hlasov. Miloš Zeman vtedy navrhol ustanoviť parlamentnú komisiu, ktorá pripraví transformáciu ČSFR na Úniu Česka a Slovenska, teda transformáciu existujúcej federácie na iný typ spoločného štátu. Rudolf Filkus, spolu s viacerými poslancami HZDS, Zemanov projekt podporil - a tento návrh v parlamente prešiel. Václava Klausa hlasovanie poslancov Mečiarovho hnutia veľmi nahnevalo, a tak o HZDS vyhlásil, že mu "chýba elementárna pravdovravnosť, slušnosť a základné správanie, ktoré je potrebné medzi normálnymi ľuďmi". Na rokovaní v Jihlave potom dal slovenskej strane ultimátum - ak HZDS nepodpíše vyhlásenie, že nepresadzuje Úniu Českej a Slovenskej republiky, ODS skončí rokovania. Mečiarov podpis pod komuniké - 6. októbra 1992 - definitívne rozhodol o osude spoločného štátu. Rudolf Filkus sa prispôsobil novej situácii...

Necelé dva týždne po jihlavskom stretnutí sa v rozhovore pre Národnú obrodu vrátil k svojmu hlasovaniu o Zemanovej komisii - hoci hlasoval za, vraj to neznamená, že je zástancom Únie. Iba si vraj želal, "aby sa poslanci FZ mali čím zapodievať". V rozhovore pre Pravdu sa potom pýtal, "aký je rozdiel medzi úniou s veľkým `U` a úniou s malým `u` - tá s malým `u` sa predsa deje". Pritom vedel, že rozdiel medzi nimi naozaj je a je podstatný. Bol to rozdiel medzi Úniou ako spoločným štátom a úniami ako dohodami medzi samostatnými republikami. Irónia dejín "chcela", že práve pánu Filkusovi, profederálne zmýšľajúcemu podpredsedovi vlády ČSFR, pripadla povinnosť pripraviť návrh zákona o delení majetku federácie. Vtedy sa začali jeho problémy v hnutí.

"POUŽÍVANIE LŽÍ SLÚŽI AKO METÓDA"

Predseda HZDS, v čase, keď jeho poslanci hlasovali za Zemanovu komisiu, ostro kritizoval návrh na rozdelenie majetku ČSFR. "Ak by sme prijali predložený návrh zákona, tak by sme išli z federácie s holými..." Slovenskí zástupcovia vo federálnej vláde podľa neho urobili hrubú politickú chybu. Šéfova kritika sa týkala predovšetkým Filkusa. Pán podpredseda však Mečiarov krik neprijal nijako pokorne - práve naopak. Novinárom povedal, že sa premiérovým výhradám čuduje, lebo vraj vedenie HZDS o všetkom dvakrát informoval. Situácia sa po jihlavskom stretnutí upokojila a poslanci hnutia potom vo FZ ČSFR odhlasovali v podstate ten zákon, o ktorom ich predseda tvrdil, že nás pošle z federácie s holými zadkami. Filkusova reakcia na šéfovu kritiku vzťahy medzi nimi - jednostranne - zmenila. Po štátnom osamostatnení Mečiar nechcel pustiť predsedu Rady HZDS do žiadnej z voľných funkcií na Slovensku. Darmo profesor ekonómie pripomínal, že jeho služby Slovensko potrebuje predovšetkým v hospodárskej oblasti, slovenský premiér mal s ním svoje plány. Najmä keď zistil, že federálny exvicepremiér sympatizuje s odbojným podpredsedom Kňažkom i s jeho názorom, že vláda jedného hnutia by sa mala zmeniť na koalíciu viacerých strán a že HZDS by sa malo viac snažiť o dohodu aj s opozíciou.

Už vtedy spoľahlivý Arpád Matejka povolal z okresov do Trnavy všetkých predsedových verných, aby sa uzniesli, že Kňažko a Filkus sa musia za svoje postoje zodpovedať. Na jar roku 1993 prišiel Milan Kňažko o vládny post, o funkciu i členstvo v hnutí a Rudolf Filkus sa už ako radový člen HZDS stal veľvyslancom vo Viedni. Nebol tam ani sto dní, keď sa zo správy rakúskej tlačovej agentúry dozvedel, že ho vláda odvoláva... Rozhorčený profesor hneď po návrate domov oznámil: "Nechcem byť členom HZDS, kým bude predsedom hnutia Vladimír Mečiar... Dôvodom je nielen jeho nekoncepčná práca, ale aj metódy a postupy, ktoré v hnutí zavádza. Musím povedať, že priam bolí, ak používanie lží slúži ako metóda argumentu." V tom čase pán Filkus často žasol nad tým, ako často predseda HZDS klame: "Ak ste sledovali nedávne televízne Kroky, tak ste museli vidieť premiérovu manipuláciu s faktmi. Tvrdí napríklad, že ponúkol SDĽ koalíciu, zatiaľ čo jej podpredseda o tom nič nevie. Alebo tvrdil, že štyria poslanci Aliancie demokratov sú členmi HZDS, čo tiež nie je pravda. Pochopíte zmysel takýchto tvrdení? Ja nie." A potom spravidla dodal, že "nemožno používať nepravdu ako argument".

Rudolf Filkus sa v marci 1994 stal vo vláde Jozefa Moravčíka ministrom financií. Kvalifikoval sa tam nielen ako ekonóm, ale aj ako kritik politického a hospodárskeho "mečiarizmu". Ako podpredseda Demokratickej únie bol v septembri 1994 zvolený za poslanca parlamentu. Po dvoch rokoch nastal v jeho kariére zvratný pohyb. Začalo sa to prozaicky - nezvolili ho za podpredsedu DU.

"PRE MOJE POLITICKÉ AMBÍCIE"

Vo februári 1996 napísal pán Filkus list predsedovi Moravčíkovi a už tretia veta prezradila, čo ho najviac trápi: "Netajím sa tým, že už dlhší čas, ako člen DU, pociťujem neustále zmenšovanie priestoru pre moje politické ambície..." Šéfovi strany potom spočítal, s čím je nespokojný - s tým, že v dôsledku lobbisticko-intrigánskych postupov nebol zvolený za podpredsedu, že predseda Moravčík mal negatívne postoje k jeho vstupu do vlády, že tlačový odbor strany diskriminačne monitoruje jeho aktivity a že sa Budaj, hoci bol trikrát upozornený, nepostaral o nápravu. Keďže sa o nápravu nepostaral ani predseda, Filkus mu po roku poslal ďalší list. V ňom znovu zopakoval, že zo strany niektorých predstaviteľov strany vidí voči sebe snahu "brzdiť politické ambície". Korešpondenciu zakončil oznamom, že vystupuje z poslaneckého klubu DU a bude pokračovať v práci NR SR ako nezávislý poslanec. Pre verejnosť ešte dodal - čo zaznamenal aj denník Slovenská republika - že bude hlasovať v intenciách strany, prostredníctvom ktorej sa dostal do parlamentu. Skutočnosť však bola iná.

V máji 1997, ešte ako poslanec DU, podpísal žiadosť na zvolanie mimoriadnej schôdze parlamentu. No keď ho v júni oslovil predseda Gašparovič, nezávislý poslanec Filkus si zrazu spomenul, že sa podpísal "pod návrh s iným cieľom, než bolo vyslovenie nedôvery ministrovi Krajčimu", a podpis odvolal. Ivan Gašparovič potom mimoriadnu schôdzu zrušil s odôvodnením, že o ňu nepožiadal dostatočný počet poslancov. Nový nezávislý potom svojich bývalých kolegov z opozície poučil, že si "nabudúce musia dať väčší pozor".

"ONO SA NEDÁVA ZADARMO"

Pán Filkus síce priznával, že Gustáv Krajči urobil pri referende "prúser", ale mimoriadnu schôdzu o ministrovi vnútra si neželal. Nielen jeho hlasovania, ale aj komentáre ho čoraz viac približovali k vládnemu táboru. Keď po zmarenom referende, čiže po "prúseri", ktorý z poverenia vlády vyrobil minister Krajči, strany SDK žiadali, aby sa budúce voľby konali za účasti zahraničných pozorovateľov, pán Filkus vyhlásil: "Uplatňovanie demokratických princípov u nás je na takej úrovni, že netreba vnášať do nej pochybnosti a nemožno z toho titulu žiadať pozorovateľov pri voľbách... To je trošku prehnaná požiadavka, že je potrebné v každom prípade pozvať pozorovateľov." Trápny podvrh, ktorý denník HZDS zverejnil pod názvom `Strategické zámery extrémistov ako zlikvidovať vládnu koalíciu v období príprav volieb v roku 1998` v ankete toho istého periodika komentoval slovami, že ide o strašidelnú vec: "Myslím si, nikto by si netrúfal, ak by niečo na tom nebolo, aby to nezverejnil... Čo i len náznaky podobných príprav sú dôkazom, ako ďaleko sme zašli s demokratickými princípmi. A ak na tomto je len zrnko pravdy, je to veľmi zlé." Povedal to človek, ktorý nie tak dávno sám verejnosť upozorňoval, že konkrétny politik i jeho hnutie používajú lož ako metódu argumentu...

Skutočnosť, že sa pán profesor dostal do vleku svojich vlastných ambícií, potvrdilo jeho správanie sa v kauze Gaulieder. Keď v decembri 1996 vládna väčšina vylúčila bývalého člena poslaneckého klubu HZDS z parlamentu, Rudolf Filkus medzi prvými ďakoval postihnutému za jeho občiansky postoj. Ako nezávislý poslanec však hovoril rovnako ako jeho vládni kolegovia. V parlamentnej rozprave tvrdil, že síce chce, ale nemôže rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu. Nemôže, takpovediac z vyšších mravných dôvodov - vraj exposlanec nielenže podpísal reverz hnutiu, ale sám podobné praktiky v minulosti inicioval. Jeho vystúpenie i hlasovanie zrejme definitívne presvedčilo koaličnú väčšinu, že si pán Filkus zaslúži jej dôveru. Stal sa preto štvrtým podpredsedom NR SR. Ak poslanec Cuper opozícii povedal, že si podpredsedníctvo treba zaslúžiť, lebo "ono sa nedáva zadarmo", presne tým vystihol, za čo ho dostal kolega Húsku, Ľuptáka a Andela.

V slovenskej politike nie sú ničím výnimočným zázračné politické premeny. Ľudia, ktorí sa dlhé roky správali tak, ako keby v živote nepočuli o demokracii, po zmene politického zaradenia prekvapujú názormi, ktorým sa nedá nič vytknúť. A naopak - aj osoby, ktoré majú s dnešnou garnitúrou vlastnú skúsenosť, pre svoje ambície sú schopné na všetko zabudnúť. V slovenskej politike je príliš často politický názor iba derivátom odvodeným od momentálneho politického statusu. Pán Filkus uzavrel svoj vývojový cyklus ako prvý. Kto by mohol uveriť, že bude aj posledný?

Z výrokov Rudolfa Filkusa

"Nie som taký dynamický, razantný a ani som doteraz nezastával takú významnú funkciu ako pán Mečiar. Nemám teda ani také skúsenosti. Pri hodnotení svojej osoby by som bol skromnejší: pokiaľ ide o politický profil, určite nie som na tom tak dobre ako pán Mečiar."

EXTRA S - 7. februára 1992

"Hnutie smeruje k premene na stranu, ktorá koncentruje určitú moc, čím v spoločnosti vytvára určité napätie. Podľa mňa druhým smerom, ktorým sa teraz hnutie uberá, je dospieť k strane kooperatívneho typu, ktorá by bola schopná dohodnúť sa s opozíciou a vytvoriť širšiu koalíciu. Domnievam sa, že vývoj v hnutí by sa mal uberať týmto smerom."

PRÁCA - 23. februára 1993

"Milan Kňažko ma upozorňoval, že dlho vo funkcii neostanem, lebo ma odvolajú, a mal pravdu. Som však osobne sklamaný zo spôsobu, akým sa moje odvolanie dostalo na svet. Nikto mi nezavolal, nikto so mnou nehovoril, iba dali tlači vyhlásenie tohto druhu. Moje odvolanie nemalo úroveň."

NOVÝ ČAS - 13. septembra 1993

"Podpísal som sa pod návrh na zvolanie schôdze za účelom uskutočnenia demokratizačných zmien, nie na odvolanie Krajčiho. Zhodou okolností som sa stal 15. mája nezávislým poslancom a nemohol som predpokladať, aký `prúser` urobí Krajči pri referende."

DOMINO EFEKT - 26. júna 1997