V Bosne nie je vojna, ale stav, ktorý tam dnes je, ťažko nazvať mierom. Bosnianski Srbi, ktorých zahraničná verejná mienka považuje za skutočných vinníkov, vojnu nechcú. Alebo o tom aspoň nehovoria. V kaviarňach bosnianskosrbského Brčka sa bavia mladí muži celkom tak isto ako v ktorejkoľvek "civilizovanej" krajine. Veľa týchto mužov ešte prednedávnom slúžilo v bosnianskosrbskej armáde, bojovali na fronte, zabíjali. Nepriateľských vojakov alebo civilistov? To vám nikto nepovie. Mnohí z nich tvrdia, že vo vojne nikoho nezabili. Skutočný vekový rozdiel medzi Miljanom a Sašom je zanedbateľný. Čo sa týka životných skúseností, je to priepasť. Miljan hovorí málo, slová časo nahrádza úškrnom a pohľadom mimo. Pred piatimi rokmi spolu s rodičmi ušiel z mestečka Visoko severozápadne od Sarajeva. Slúžil dva roky pod vedením generála Ratka Mladiča. Keď hovorí o Mladičovi, v hlase mu znie hrdosť. O rokoch v armáde hovoriť nechce: "Som rád, že som nažive," zamrmle a zmĺkne. Až keď mi ukáže svoj vodičský preukaz, uverím, že má 23 rokov. Na predvojnovej fotografii je tvár iného človeka. Miljan má rád basketbal, nepije a nefajčí a snaží sa finančne pomáhať svojim rodičom. Nie je to ľahké. Sťažuje si, že Brčko je plné presídlencov.
Tohtoročný maturant Saša čaká, kedy ho povolajú do armády. Základná vojenská služba tu trvá deväť mesiacov. Všetci jeho priatelia z mesta musia do armády. Brčko je malé, všetci sa tu poznajú a Saša tu žije od detstva. Hovorí dobre anglicky. Plavovlasý Saša ťahá jednu cigaretu za druhou a hlavu si nezaťažuje. Bude rád, keď si vojnu odkrúti v pokojných časoch. Zvláštny stav, v ktorom sa dnes izolovaná Republika srbska nachádza, nie je naklonený prílišnému plánovaniu budúcnosti. Miljan i Saša tvrdia, že ľudia sú vojnou unavení a bojovať už nechcú.
Autor: BAŠA JAVŮRKOVÁ, Brčko-Bratislava (Autorka bola
