Bola raz jedna mama a potom raz nebola. A ostala po nej dcéra, ktorá si už ani nemohla povedať sirota, pretože bola dospelá a sama bola mamou. Keď sa mama stratila, dospelá dcéra si otvorila knižku Jana Skácela Hodina mezi psem a vlkem a prečítala si dávnu, starú báseň Kam odcházejí maminky. A tam sa dozvedela: "Jednoho dne musíme maminku jít hledat do noční trávy. Ráno dojdeme k zarostlé brance. Orosené pne se v plaménku plotním cizí dětství. Potkáme děvčátko a odněkud je známe."
Tak sa mladá žena, ktorá už dávno mala svoje maminovské priezvisko a iné oči ako voľakedy, dozvedela, kam odchádzajú mamy. Ale v nijakej knižke sa nepísalo, kedy sa znovu vrátia naspäť.
A to, že sa raz vráti jej mama, vedela s neotrasiteľnou istotou. Nevedela, na ako dlho sa vráti, kedy to bude, ale verila, že raz ju jej odídená mama príde pozrieť. Možno sa raz uprostred noci otvoria z ničoho nič dvere v spálni, možno sa pohnú záclony v úplnom bezvetrí, možno ju navštívi vo sne a dá jej Znamenie.
Dcéra nevedela, aké znamenie to bude, nevedela ani, aké znamenie má čakať, chcela však nejaké znamenie dostať. Posolstvo, správičku, že je všetko v poriadku, že je všetko tak, ako má byť. Že jej dávna, odídená mama je šťastná, šťastnejšia, ako sa jej podarilo tu na zemi.
Ale mama jej to neprichádzala potvrdiť. Plynuli mesiace, roky a desaťročia a dcéra pomaly už na svoje čakanie zabúdala.
A raz, keď už bola pre manžela viac mamou ako ženou a pre svoju dcéru viac ženou ako mamou, čakala pri zamknutých dverách, kedy sa vráti jej dieťa domov.
A vtedy si premietla svoju mladosť a pochopila, že aj ju takto vyčakávala vlastná mama a čakala ju dlho do noci a krátko do rána, pretože mamy vždy budú čakať. Tej noci dcéra mamy domov neprišla. A mama pochopila, že už nikdy nebude na dcéru čakať, pretože ju prijal svet, v ktorom sa iba čaká...
Tej noci žena zaspala až nad ránom. A v polospánku počula, ako ktosi otvára dvere a ticho našľapuje po koberci.
