Kultúra s politikou vytvárajú vzťah často plný vzájomného napätia. Toto napätie možno sledovať najmä od obdobia, v ktorom sa umelci ako hlavní nositelia kultúrotvorných hodnôt začali vymaňovať z úlohy služobníkov produkujúcich výlučne zábavu alebo prácu na objednávku. Základné obrysy tohto sporu určil už stredoveký básnik Francois Villon a jeho podstata sa dodnes nezmenila. Tvorí ju často nezmieriteľný svár medzi slobodou prejavu a štátnou mocou. Ale aj svár medzi potrebami kultúry a umenia a ich organizačnoprávnym a finančným zabezpečením v štruktúre výkonu štátnej moci.
Kultúra je vec verejná. Dokonca až taká verejná, že každý si osobuje právo do nej hovoriť. To je jedna strana mince. Tú druhú tvorí skutočnosť, že iba najlepší z najlepších tvoria v kultúre skutočné hodnoty. Hodnoty, ktoré rozpozná iba máloktorý z tých, čo chcú do nej hovoriť. Je to paradox. Kultúra ako hlavný nositeľ slobody prejavu v spoločnosti musí byť prístupná pre všetkých, ale v okamihu, keď sa jej hodnôt zmocnia naozaj všetci a začnú vytvárať jej obrat podľa vlastných predstáv, sa mení na bežný tovar podliehajúci pravidlám konzumu. Samoregulačná schopnosť trhového mechanizmu, ktorá určuje pravidlá kvality jeho produkcie, síce zabezpečí na trhu najlepší spotrebný tovar - napríklad mrkvu - v prípade kultúry však prestáva platiť. V literatúre, či vo filme sa bude viac dariť ľahkému vzrušeniu - pornografii a násiliu, ako náročným dobrodružstvám ducha, a vo výtvarnom umení zvíťazí akýkoľvek záhradný trpaslík nad Pablom Picassom.
Opačný extrém tvorí kultúra ako súčasť ideológie štátu. V nej síce Adolf Hitler či Vladimír Iľjič Lenin zmetú zo stola pornografiu, ale nahradia ju vlastnou tvárou. Tvárou, ktorá zaplní výstavné siene i ulice s podstatne väčšou vehemenciou. Ak v predchádzajúcom "trhovom" prípade je nedostatok dobrého umenia spôsobený výlučne nedostatkom financií a ono napriek tomu s problémami funguje, tak v tom druhom, "štátotvornom" je zakázané a jeho existencii často bránia ozbrojené zložky štátu (nepovolené výstavy, divadelné predstavenia či koncerty rozháňa polícia).
Súčasná Európa i svet má už skúsenosť s obidvoma modelmi vzťahu kultúry a politiky. Ten prvý, trhový nie je síce ideálny, ale umožňuje prežiť všetkým smerom kultúrneho prejavu spoločnosti. Ten druhý, "štátotvorný" po skúsenostiach z obidvoch totalít sa pre existenciu kultúry ukázal ako smrtonosný. Tu treba pripomenúť, že najmä v niekdajšom Československu sa o prechod od totalitných k demokratickým pomerom zaslúžili najmä ľudia z oblasti kultúry a umenia, pričom súčasné Slovensko je jednoznačným príkladom vplyvu kultúry na spoločnosť, pretože sú to práve ľudia z oblasti kultúry, ktorí ako prví verejne vystúpili na obranu občianskych práv a demokracie.
Pred ôsmimi rokmi vzniklo Bratislavské sympózium ako každoročné medzinárodné diskusné stretnutie na rozličné spoločenské témy súvisiace s politikou. Prvým bola Etika a politika. Slávnostným predvianočným koncertom českého súboru Wihanovo kvarteto z diel Mozarta, Smetanu a Dvořáka o 19.00 h v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca sa dnes začne v poradí ôsme sympózium s témou pre Slovensko nanajvýš aktuálnou - Kultúra a politika. Bude stretnutím porevolučných ministrov kultúry Poľska, Maďarska, ČR a Slovenska, ich rakúskeho kolegu, ako aj ďalších odborníkov, na témy súvisiace s problémami transformácie kultúry v postsocialistických krajinách.
Autor: Ladislav Snopko (Autor je organizátorom sympózia.)
