Presvedčenie o tom, že Spojené štáty americké sú krajinou neobmedzených možností, začínam nazývať naivitou. Príbehy z komiksov považujem za staré zlaté časy, keď americký kontinent vítal usadlíkov s otvorenou náručou. V tlači sa začali objavovať články o neuveriteľnej americkej povýšenosti týkajúcej sa medzinárodnej politiky, ktorej predstavitelia si myslia, že môžu hovoriť do všetkého, diktovať iným krajinám svoje podmienky a nahlas vyslovovať názory na formy vlády v iných krajinách. Poslednú kritiku na túto tému vzniesol rozhnevaný Nelson Mandela, keď USA otvorene odsúdili jeho návštevu v jednej africkej krajine. Forma arogancie a povýšenosti je u nás bežná. Ale o krajine, ktorá sa chváli svojou históriou demokracie, otvorenosťou a spravodlivosťou, som mala iné predstavy. Po dvojdňovom pobyte v USA som získala veľmi zlé skúsenosti. Dostať americké vízum je zložité. Napriek ťažkým podmienkam - pozvánka s uhradením všetkých nákladov overená notárom, 100 dolárov na deň v prípade individuálnej turistiky, rôzne dokumety a potvrdenia ešte nezaručujú, že vízum dostanete. Ak sa to niekomu podarí, vydýchne si a hrdo nastupuje do lietadla smerom k vysnívanej zemi. Nič však nie je vyhraté, boj sa len začína. Usmievajúci sa letecký personál vzápätí nahradia kamenné tváre imigračných úradníkov. Čakala som na imigračnom úrade celé tri hodiny a samotný pohovor trval dlhých šesť hodín. Sedeli predo mnou rôzni ľudia rôznych národností. Gruzínski podnikatelia, panamské matky s deťmi - všetko "podozrivé" osoby. Žoviálny úradník mi napokon oznámil, že do USA ma pustiť nemôže, pretože v roku 1995 som prekročila povolený pobyt o 3 mesiace. Ubezpečil ma však, že to nie je žiadny problém. Môj spis ani záznam nezaložia do aktov FBI a nebudem mať u nás doma na polícii záznam. Cítila som sa ako zločinec. Prezreli mi batožinu, zobrali odtlačky prstov. Táto americká čistka mi živo pripomínala výsluchy našej minulej ŠtB. Vypočula som si rozhovor jedného úradníka s mladíkom z Južnej Ameriky. Citujem jeho slová: "Toto je moja krajina! Preto vymažte ten arogantný výraz z vašej tváre a nehovorte mi, čo mám robiť.". Nasledujúcich dvadsať hodín až do odchodu lietadla som strávila v cele imigračného úradu. Čas sa vliekol pomaly a pocity poníženia striedal strach a hnev. Dokedy sa bude Amerika tváriť, že je perlou sveta? Zaujatosť súčasnej vlády voči príchodiacim ma šokuje. Kam sa podela Lincolnova múdrosť? Čo sa stalo s krajinou, o ktorej som mala vysnívané predstavy?Toto má byť tá krajina, ktorá sa tvári ako príklad pre celý zvyšok sveta?
Autor: VALÉRIA WOLFOVÁ, Prešov
