"Uvidíte, že nás z blata vytiahnu Rusi," prorokoval pred týždňom najslávnejší americký rozhlasový moderátor Rush Limbough, ktorého denne počúva najmenej 20 miliónov poslucháčov. Američania s napätím sledovali, čo vyvedie iracký diktátor Saddám Husajn a ako odpovie Clintova vládna zostava na provokáciu s odmietnutím amerických inšpektorov v zostave tímu OSN, monitorujúcich iracké tajné úsilie vyrábať naďalej najmä biologické zbrane. Napokon s ruskou diplomatickou pomocou sa podarilo krízu dočasne spacifikovať a mohutná americká vojnová sila zostáva síce pripravená na zásah, ale akútnosť ochabla. Človek však musí dať za pravdu tým Američanom, ktorí nielenže pozorne sledovali rast napätia v horúcom Perzskom zálive, ale ktorí sa spytovali a spytujú, čo sa dialo v týchto neľahkých chvíľach s americkými spojencami v NATO. Okrem Veľkej Británie ani jedna spojenecká krajina nepribehla Amerike na pomoc. Francúzsko sa dokonca snažilo vo chvíľach najťažších ťažiť z krízy pre svoje obchodné zámery s Irakom. Američanom nemožno zazlievať, že sa sťažujú a s nevôľou prijímajú jestvujúcu skutočnosť. Len čo sa v Kongrese ešte pred tohtoročným ukončením jeho v poradí 105. zasadania zdvihlo zopár hlasných otáznikov uvažujúcich o možnosti odchodu amerických vojakov z Bosny, európski spojenci v NATO dostávali priam panické záchvaty. Pre Ameriku nie je nijako jednoduché vyrovnať sa so súčasnou pozíciou jedinej superveľmoci sveta po skončení studenej vojny a rozpade Sovietskeho zväzu a sovietskeho bloku. Mnohí Američania majú pocit, ako by ich európski členovia NATO tlačili do každej zložitej situácie. Krízu a neskôr vojnu v bývalej Juhoslávii nedokázali Európania zvládnuť a nebyť amerického vojenského kontingentu, ktovie koľko krvi by bolo ešte pretieklo na Balkáne... Letmý pohľad do histórie ukazuje, ako boli európski spojenci vždy závislí na Spojených štátoch, ale keď pomoc potrebovala Amerika, Európa (myslí sa pravdaže Európa západná) sa otočila tej istej Amerike chrbtom. Známy komentátor Harry Summers, inak plukovník US-Army v zálohe, vyrátal na stránkach denníka The Washington Times všetky hriechy, akých sa dopustili Západoeurópania voči Amerike práve v najkritickejších chvíľach novodobej histórie. Amerika na Európu nikdy nezabudla. Bola to stratégia Made in USA, ktorá pomohla vyhrať Európe vojnu nad Hitlerom. Aj začiatkom 50. rokov, teda na začiatku studenej vojny, poslal prezident Harry Truman viac vojakov do Európy do vzniknutého NATO (v roku 1952 až 260 800 vojakov) než do Kórey - kde zúrila vojna (238 600 vojakov). V tom čase sa čerství európski spojenci vypäli vlastne k jednému zo vzácnych výkonov. Veľká Británia pomohla Američanom vyslaním pešej divízie (takmer 15 000 mužov), Turecko pešou brigádou (5,5 tisíca vojakov), Belgicko, Francúzsko, Grécko a Holandsko dali dohromady peší batalión (1000 vojakov) a dokonca Luxembursko poslalo pešiu čatu (44 mužov), ale vo Vietaname, kde išlo o uplatnenie stratégie zadržovania komunizmu, zostali už Američania osamotení. V najkrvavejších okamihoch vietnamskej vojny poslala Amerika do Európy na jej obranu pred možným ruským útokom 291 000 vojakov, ktorí by sa jej boli hodili vo Vietname. A čo urobili spojenci v NATO? Neposlali do Vietnamu na pomoc Amerike ani jediného vojaka... Ale komentátor Harry Summers na inom mieste dodáva ešte jednu neveľmi známu vecičku: "Aby nás (Západoeurópania) ešte viac ranili, zvolili nedávno za generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu, ktorý našiel pred časom útulok v USA po vylúčení z madridskej univerzity za politickú aktivitu a ako poslucháč univerzity vo Virgínii vystupoval proti americkej vojenskej sile vo Vietname ako aktívny protivojnový aktivista. Teraz - kade chodí, volá po rozšírení NATO, po americkej vojenskej prítomnosti v Bosne, slovom, miluje nás na roztrhanie"...
Autor: Washington (Autor je stálym spolupracovníkom
