Róna, ako sa zdôveril v rozhovore pre SME, nemá rád tematické výstavy, pretože "človek aj tak nikdy presne nevie, čo robí", svoju výstavu spolu s kurátorkou Dr. O. Malou nazvali lakonicky Sochy a obrazy. Gotická kulisa je podľa autora vhodným prostredím pre jeho diela, pripomínajúce mystické pomníky či sarkofágy, fantastické krajiny a mestá, alebo prapodivné stroje a mechanizmy. "Vystavujem štyridsaťdeväť plastík, štyridsaťpäť obrazov a stosedemdesiat kresieb pochádzajúcich z posledného obdobia, pretože nechcem, aby ma predčasne zabalzamovali," hovorí so sebe vlastnou iróniou J. Róna, ktorý v inštalácii nenechal nič na náhodu a jej výslednú podobu cizeloval každý deň počas troch týždňov pred jej otvorením. Autor nazýva svoje obrazy vnútorné krajiny, v ktorých sa objavujú jeho obľúbené námety: šelmy, lebky, hlavy, zbrane, no v poslednom čase i vojnové mechanizmy. I keď ich atmosféra je doslova dusná a rozmaľovaná v temných farbách, Róna nachádza v nich i humornú stránku. "Max Brod píše vo svojich Pamätiach ako Franz Kafka padal od smiechu na zem, keď čítal jednotlivé kapitoly zo svojho Nezvestného. Samozrejme, že cítim u neho existenciálnu hrôzu, ktorú však brilantne rozširuje o humorný rozmer. Možno, že tento pocit pochádza zo židovskej mentality, ktorú nosím vo svojej krvi po otcovi aj ja." Roky 1991-94 znamenali Rónovu maliarsku odmlku, ktorú vyplnil najmä sochárskou tvorbou. Vo viacerých autorových plastikách presakujú vojnové motívy, čo Róna vysvetľuje podvedomým impulzom vojny v bývalej Juhoslávii. "Hoci ide o podvedomie, vplyv pochádza od konkrétnych vecí. Napríklad mesto na obraze Kotel je Jeruzalem, ktorý pôsobí ako neustále tlejúca rozbuška. Tých podnetov je však oveľa viac. V kresbách cítiť zase erotické motívy..."

Na nádvorí Domu U kamenného zvonu je vystavená i Rónova plastika Podobenství s lebkou (1993), ktorá ináč stojí na parkáne Pražského hradu. Podobne ako niektoré barokové plastiky na Karlovom moste i táto z konca tisícročia sa stala kultovou pražskou atrakciou, pred ktorou sa fotia turisti. Pred dvoma rokmi dostal J. Róna ponuku na návrh novej ceny Českej gramy, ktorú zobrazil ako anjela so šalmajou (druh biblickej trúbky). "Dlho som študoval historické podoby hudobných nástrojov a nakoniec som si vybral tento, pretože sa svojím tvarom podobá na amerického Oscara, na ktorého sú diváci azda najviac zvyknutí. Ostatne, je populárny aj preto, že sa dá dobre chytiť do rúk." Tridsaťšesť centimetrov vysoká plastika z lešteného bonzu sa udeľuje od minulého roku. Okrem toho má Jaroslav Róna za sebou i nomináciu na Českého leva z roku 1994 v kategórii výtvarné riešenie filmu, ktorú nakoniec vyhral J. Švankmajer za svoj film Lekce Faust. Nominácia bola za výtvarné riešenie filmu Amerika, ktorý režisér V. Michálek nakrútil podľa Kafkovho románu Nezvěstný.

Výstavu sprevádza výpravný katalóg umelca, ktorý má svoj ateliér na bizarnom mieste - na cintoríne. "Bedlivé ucho pana Róny" - ako informuje hlas z telefónneho záznamníka, však veľmi pozorne skúma život aj spoza múrov cintorína. Mýty sa v jeho tvorbe striedajú s osobnou mytológiou, archetypálne tvary s mašinizmom dvadsiateho storočia. Inšpirácia primitívnym umením je v jeho originálnom sochárskom výraze pretavená do neobvyklej priestorovej predstavivosti, zmyslu pre exotické utváranie abstraktných skulptúr a tajomstva pre nekonvenčný detail. Jaroslav Róna nevylučuje ani spoločné vystúpenie Tvrdohlavých, ktorí ukončili svoju činnosť v roku 1992: "Náš manažér Václav Marhoul má teraz po odchode z Barrandova viac času a okrem produkcie nového českého filmu s názvom Postel (režisér O. Reif, premiéra sa plánuje na február-marec 1998 - pozn. aut.) budúci rok by chcel zorganizovať našu spoločnú výstavu. Samozrejme, už nepôjde o skupinové vystúpenie, ale o to, aby sme sa navzájom pripomenuli..."

Autor: Ľudo Petránsky Ml.