Karol Kállay - Narodil sa 26. apríla 1926 v Čadci. Po absolutóriu na Vysokej škole ekonomickej a Univerzite J. Á. Komenského (1948) pracuje v slobodnom povolaní a začína svoju sériu ciest po svete. Roku 1954 realizuje svoju prvú knihu Slovenské rieky, pričom do dnešného dňa ich má na svojom konte dvadsaťosem. Minulý rok vyšla vo vydavateľstve Slovart monografia o fotografickej tvorbe K. Kállaya. Za knihu Kafka und Prag (Slovart ju vydalo aj v anglickej a českej mutácii) získava cenu v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska 1995. Roku 1955 začína fotografovať pre časopis Móda v Bratislave, neskôr pre magazíny Saison a Sybille v Berlíne a Jardin des Modes v Paríži. Roku 1957 dostáva dve ceny amerického magazínu Popular Photography, roku 1970 sa stáva členom Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie (FIAP) vo Švajčiarsku, ktorá mu udeľuje titul Excellence de la Fédération Internationale de l`Art Photographique. Za publikáciu Los Angeles dostáva roku 1984 cenu UNESCO (Jedna z najkrajších kníh sveta) a roku 1992 mu redakcia magazínu GEO v Hamburgu udeľuje titul fotograf roku 1992. V rokoch 1992 sa stáva členom agentúry Bilderberg, fotografuje pre magazíny Spiegel, Stern, Focus, Manager Magazin a Merian. Uplynulý rok mal v Slovenskej národnej galérii v Bratislave retrospektívu, ktorá bola neskôr reinštalovaná v Prahe a v súčasnosti je výber z nej prezentovaný na putovných výstavách po tureckých mestách (Istanbul, Ankara, Ismir). FOTO SME - ALAN HYŽA
Karol Kállay patrí k najvýznamnejším slovenským fotografom dvadsiateho storočia. Svojou tvorbou výrazne presiahol rámec územia bývalého Československa. Ako osobnosť svetovej fotografie zastrešuje mnohé odborné poroty najprestížnejších medzinárodných fotografických súťaží, jeho meno sa objavuje pri dôležitých kultúrnych udalostiach i charitatívnych akciách. Celkom prirodzene Karol Kállay stojí aj pri Mesiaci fotografie, ktorého siedmy ročník je ešte týždeň sprístupnený vo viacerých výstavných sieňach Bratislavy, ale i v Banskej Štiavnici a Košiciach.
# Česká tlač vysoko hodnotí úroveň výstavy Mesiaca fotografie, pričom vyslovila názor, že v strednej Európe vlastne nemá obdobu. Ako hodnotíte jeho siedmy ročník?
"Mesiac fotografie považujem za vynikajúce podujatie, ktorým si Bratislava získava meno vo svete, čo, žiaľ, takzvaní ,Proslováci` nikdy nedocenia. Veď tu bol Salgado, Klein, Newton, Saudek - a to už nie je žart. Hlavní organizátori - Václav Macek a Judita Csáderová - sú veľkí nadšenci, ktorým trochu pomáham. Do budúcnosti ich nahováram na usporiadanie výstavy azda ešte väčšej ,star` než je Leibovitzová - Richarda Avedona."
# Žiadne výhrady?
"Myslím, že treba zlepšiť ešte to, aby okrem hlavnej výstavy, ktorou je tohto roku Leibovitzová, získali väčšiu dôstojnosť aj tie ostatné a aby v nich bolo menej amaterizmu. Možno, že treba usporiadať aj menšie výstavy, ale keď chceme z Mesiaca urobiť významné podujatie, nemali by sme v niektorých prípadoch klesať pod štandard. Mesiac fotografie by nemal byť podujatím, na ktorom by vystavoval každý, ale priestorom, kde by každý videl, čo je výborné. Vybavil som skvelého fotografa Reinharta Wolfa z nemeckej agentúry Bilderberg, ktorý vystavuje v Galérii Z v Zichyho paláci. Bol to výborný fotograf a netradičným spôsobom fotil veci z mestskej architektúry. Nakoniec však z toho vznikla výstava pozostávajúca z malých fotografií s rozmermi 30 x 40 cm, na ktoré študenti narýchlo robili pasparty a ja som im dokonca musel požičať rámy. To nie je výčitka, ale ak chceme byť európski, amaterizmus musíme odstrániť."
# Boli ste tiež v porote na Czech Press Photo `97, kde fotoreportér SME Alan Hyža získal prvé miesto v kategórii Príroda a životné prostredie. Čo by ste na ňom vyzdvihli?
"Som zástancom čistej žurnalistickej fotografie s jasnou filozofiou. O Alanovi Hyžovi by som povedal toľko, že je azda jediný, ktorý sa snaží vystúpiť von zo zabehnutej konvencie slovenských denníkov a časopisov. Snaží sa ísť smerom, ktorý by som nazval tŕnistou cestou."
# Čo je pre fotografa tŕnistá cesta?
"Fotograf sa pohybuje v teréne, ktorý je kopcovitý i nížinatý a kde sa strieda slnečné i zamračené počasie. Naraz však príde k povestnému múru, cez ktorý sa snaží preskočiť. Trochu to trvá, no keď sa mu to podarí - na druhej strane svieti už len slnko. V žurnalizme existuje základný konflikt. Reportáže nemôžu byť len unikátne, ale veľakrát musí aj samostatná fotografia obsahovať inteligentnú informáciu."
# Čo by teda mala zobrazovať žurnalistická fotografia? Zachycovať vrcholné okamihy alebo rozpovedať príbeh, ktorý je za nimi?
"Treba robiť všetko. Fotograf musí byť nekonečne pozorným pozorovateľom pred akciou aj po nej, lebo vrchol pravdepodobne cvakne každý. Držím sa ponaučenia, ktoré mi ešte ako mladému fotografovi povedal vynikajúci reportér týždenníka Svět v obrazech Karel Hájek: ,...buď vždy jenom tam, kde nejsou ti ostatní, snaž se dívat jinak, než ti druzí!` Je to veľká filozofia, pretože vtedy sa robia veľké fotografie. Treba sa sústrediť nielen na lokalitu, ale aj na videnie. Keď napríklad štátnici kladú veniec na pietne miesto - treba sa pozerať okolo seba. Možno, že sa práve odohráva nejaká čarovná vec, ktorá viac zvýrazní celú akciu, ako fotografovanie samotného aktu."
# Ako je to so športovou fotografiou? Podľa fotoreportéra z Mladej fronty Dnes H. Slavíka agentúry a denníky neprijímajú zábery, v ktorých napríklad na fotografiách o futbale nie je lopta. On sám však povedal, že na fotožurnalistické výstavy tieto fotografie neposiela.
"To je trochu špecifická oblasť. Jeden z najväčších fotografov športu David Burnett robil fotografie športovcov, ktoré vyjadrujú kvality samotného človeka... Nazdávam sa, že nastala určitá devalvácia tradičných hodnôt. Skončilo sa obdobie, keď sme robili tzv. grand reportage - veľké reportáže s veľkým časovým priestorom a za pomerne malé financie. Dnes sa to už scvrklo na malé akcie. Na druhej strane stále existujú magazíny, ktoré dávajú šancu veľkému fotografovi realizovať jeho nápady. Zoberme si len takú Leibovitzovú, ktorá pre popredný časopis robila voľné portréty amerických športovcov na Olympijské hry v Atlante."
# Po smrti princeznej Diany sa do popredia dostala etika fotožurnalistu. Ona je však prítomná stále...
"Už veľa rokov hovorím jednu vec: sú situácie, ktoré nie je nutné fotografovať. Poviem príklad. Na jednom mítingu v Japonsku rečnil odborársky predák a odrazu sa na neho vyrútil chlap, ktorý cez celú miestnosť bežal s nožom. Zapichol ho a predák umrel. Celá akcia bola odfotografovaná. Tvrdím, že dotyčný fotograf je spoluvinníkom, pretože stačilo hodiť na neho Nikon a človek by zostal žiť. Nepovažujem za rozumné zostať v takýchto situáciách chladnokrvným. Netvrdím, aby všetci fotografi pomáhali raneným, ako Ernst Haas zo svetoznámej agentúry Magnum počas udalostí v Maďarsku v roku 1956, ale nemyslím si, že je správne, aby sa fotografi na pohrebe Róma Mária v Prievidzi priam potkýnali v snahe odfotiť zamdlievajúcu matku."
# Niektorých fotografov však môžu motivovať veľké peniaze, ktoré dostanú za podobnú fotografiu.
"Aj keď by som mal dostať veľa peňazí, tak by som to odmietol. Nemám rád brutalitu vo fotografii. Robil som zemetrasenie v Arménsku, kde zomrelo dvadsaťšesťtisíc ľudí. No ja som to nafotografoval bez jediného mŕtveho. Smrť však bola na snímkach stále prítomná."
# World Press Photo však donedávna veľmi uprednostňovalo násilie.
"Vždy som bol proti tomu a dovolím si povedať, že aj trochu mojou zásluhou to zoslablo. Som rád, že čoraz viac je vidno následok celej udalosti ako samotnú akciu. Je tragédiou žurnalizmu, že fotografi sa idú ,dotrhať`, aby v reštaurácii zastihli Claudiu Schiffer so svojím kúzelníkom, ale nikde som ešte nevidel veľkú reportáž o nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru Dariovi Fo."
# Asi je to mimo záujmu paparazzi...
"...poľovníkov, ktorí prídu na svoju postriežku, zoberú si hore termosku a keď vyjde ich korisť, tak ju aparátom odstrelia. To však nie je fotografovanie. Mnohokrát sú to nič nehovoriace, často neostré obrázky. Samozrejme, je tragické, že to ľudia chcú. Nechcem však tvrdiť, že na vine sú len čitatelia."
# Myslím, že v ovplyvňovaní vedomia ľudí môžu veľa urobiť aj samotní tvorcovia časopisu.
"Pokiaľ, samozrejme, nemajú adekvátne argumenty v zmysle predaja. Aj to je však dvojsečná zbraň. V tomto zmysle sú mnohí poslanci v slovenskom parlamente absolútni nevedomci, keď chcú na tlač, ktorá obsahuje veľa inzercie, zaviesť zvýšenú DPH. Všade na západe je rozhodujúcim kritériom úspešnosti časopisu práve reklama. Z toho žije dobrý magazín a môže prezentovať najvyššiu kvalitu. Šéfredaktor v značnej miere ovplyvňuje myslenie ľudí. Vo vizuálnej časti má potom rozhodujúce slovo art director s hlavným grafikom."
# Ako vznikali portréty známych slovenských výtvarníkov, ktoré ste SME poskytli na uverejnenie?
"Fotografie vznikali v prvej polovici päťdesiatych rokov, keď som pôsobil v Žiline ako inžinier. Býval som vždy nervózny, keď som nemohol fotografovať. Vymyslel som si teda pre vlastné potešenie cesty za týmito skvelými výtvarníkmi. Fotografie, ktoré svojou strohosťou možno trochu pripomínajú Yusufa Karsha, neboli doteraz vystavené a možno by bolo dobré z nich urobiť výstavu."
# Známy je váš negatívny názor na inscenovanú fotografiu. Stále na ňom trváte?
"Raz sme sa rozprávali na túto tému s profesom Karlom Plickom, ktorý mi povedal: "Karle, já vím, proč to dělají. Neumí odfotit dům..." A mal úžasnú pravdu. Je ťažké dobre odfotografovať dom. Ľahšie je urobiť rozmazanú nohu a ruku. Všetkému dávam právo na život, ale je omylom tváriť sa, že inscenovaná fotografia je tým veľkým umením. Tým nechcem povedať, že som totálny zástanca žurnalistickej fotografie."
# Táto poloha vo fotografii ju však posúva k výtvarnému umeniu a rozširuje do mixmediálnych presahov.
"Fotografia dokonca zapríčinila zmenu vo výtvarnom umení. Načo maľovať 1. máj, keď ho možno nafotiť. Páči sa mi, ako používa vo svojom umení fotografiu výtvarník Rudo Sikora. Ja som však fotožurnalista, i keď fotím aj iné veci. To je druh niečoho, čo nikdy nemôže robiť výtvarné umenie. Je však úplne iné, keď musíte pre magazín GEO urobiť v krátkom čase serióznu socio- či psychologickú štúdiu napríklad z vyhlásenia nezávislosti v Estónsku."
# Nikto z inscenovanej fotografie vás teda nezaujal?
"Myslím, že z tejto polohy sa vyčleňuje len Tono Stano, ktorý robí výtvarne zaujímavý a technicky veľmi kvalitný akt."
# Vy ste však robili aj módnu fotografiu. Nepoužívali ste pri nej prvky inscenovanej fotografie?
"To je však iný druh inscenácie. Ja ju neinscenujem do fixných vecí, ale často do bizarných situácií. Napríklad dámske večerné šaty som fotil na vodopádoch alebo v cirkuse medzi medveďmi. Iste, že je tu otázka inscenovanej fotografie, ale ja pod ňou rozumiem čosi iné, a nie umelo inscenované situácie v ateliéri. V móde som sa dostával do estetickej konfrontácie."
# Ako fotografujete danú tému?
"Uprednostňujem psychologické situácie, ktoré sa vyvíjajú. Pri fotografovaní nejakej udalosti ju stále sledujem a fotografujem, pretože udalosť časom vyzrieva. Človek sa nesmie uspokojiť s jedným, hoci vydareným záberom, ale musí stále pozorovať. Keď som fotografoval reportáž Červený faraón o Kim Ir Senovi v Pchjongjangu, fotil som aj Kim Ir Senovu sochu a dúfal som, že tam nafotím niečo navyše. Jedného dňa prišli malé pionierky a začali metličkami čistiť schody k pomníku. Vytvorila sa tak zaujímavá kompozícia so zametajúcimi pionierkami, nad ktorými je veľký vodca..."
# Máte za sebou množstvo zahraničných uznaní, momentálne vystavujete v Turecku. Čo je dôležité pre dosiahnutie úspechu?
"Hneď na začiatku si treba vyjasniť pojmy a zaradiť sa. Treba začínať hore a sledovať špičku. Vidieť jasné vzory, veľké výkony. Určite nie je náhoda, keď vás začnú uznávať vo svete. Je príjemné, keď na vernisáž mojej výstavy prišlo do galérie v Istanbule dvesto ľudí."
# Ako by ste sa charakterizovali?
"Napriek tomu, že som už mal veľa výstav po svete, necítim sa byť galerijným fotografom. Nie som ,umelec`. Som úplne spokojný, keď moje fotografie dobre vyjdú a sú publikované. Fotografia je živá vtedy, keď ju niekto vidí. Rád komunikujem s ľuďmi takýmto spôsobom a odovzdávam im niečo zo svojej skúsenosti a svojho videnia. Dúfam, že to ešte nejaký čas potrvá."
Autor: Ľudo Petránsky Ml.
