Ak ráno nájdete na chodníku pred domom zamrznuté mláky, ktorým sa dalo meno kĺzačka, šmýkačka či šmykľavka, môžete zareagovať dvojakým spôsobom: ako pochabé dieťa alebo ako seriózny dospelý. Môžete ju s povzneseným výrazom obísť a dokonca môžete zájsť ešte ďalej: zasypať ju pieskom z neďalekého pieskoviska, aby sa nik už na nej nemohol šmyknúť. Alebo môžete prijať riziko, že vás spoluobčania začnú považovať za blázna, chytiť si klobúk, aby vám nezletel z hlavy, rozbehnúť sa - a šmyknúť. Je to vzrušo vykonať ten zvláštny pohyb, ktorým je šmýkanie. Toľkokrát sme sa už v živote pošmykli bez nášho úsilia, že také spontánne šmyknutie na kĺzačke je vyslovene uzdravujúce. A ak by ste zašli ešte ďalej a vyliali na chodník zopár vedier vody, ak by ste sa stali výrobcom kĺzačiek, urobili by ste pre svoje duševné zdravie viac, než môžete v tejto chvíli doceniť. Tak nech žijú kĺzačky!