"Divadlo je zbytočné, ale potrebné," povedal svojho času Rumun od roku 1945 naturalizovaný v Paríži - Eugéne Ionesco (1909 - 1994). Dramatik, ale i básnik a esejista s obrovskou dávkou originality, pre ktorého v klasike neexistoval takmer žiadny vzor: Corneille ho nudil, Schillera neznášal, Hugo bol pre neho smiešny, Ibsen zase ťarbavý, Dumas mladší smiešne sentimentálny, Wilde bol "ľahkou múzou" a Cocteau povrchný... Rád sa však zaraďoval do tradície Sofokla a Shakespeara, pretože sa podobne ako on zaujímajú o ľudský údel a jeho krvavú absurdnosť. Spolu s Írom Beckettom a Rusoarménom Adamovom postavil hlavné kontúry absurdného divadla. Výsmech a paródiu doviedol do absurdnej krajnosti. V prípade azda jeho najslávnejšej hry Plešatá speváčka (1948) banalita a komika prechádza až do dezintegrácie jazyka. Na konci hry (podobne je to aj v inscenácii Stoličky - 1952) vydávajú osoby už len neartikulované zvuky. Tri roky po "Speváčke" - presnejšie 20. februára 1951 - premiérovo uvádza scéna Vreckového divadla v Paríži Ionescovu jednoaktovku Lekcia, ktorá v týchto dňoch vychádza spolu s Pozdravmi a poklonami v novom preklade A. Marenčina. Podtitul významnejšej Lekcie je príznačný - komická dráma. Nebol by to však Ionesco, keby "tragické nebolo komické a komické sa zmenilo na tragické." Ľudský trojuholník (profesor, žiačka, slúžka) sa mení na grotesknú karikatúru s gradujúcou príchuťou absurdnosti. Všetko je tu prehnané, nadsadené. Ako píše v doslove A. Marenčin "prehnane komické sa neustále prelína s prehnane tragickým a prehnane dramatické pritom odhaľuje nereálnosť divadla." Ionesco chcel skoncovať s drámou a tragédiou. Absurdita odhaľuje brutálnu podstatu pravdy veľkolepého divadla sveta. Čo zostalo pre samotného Ionesca? Iba hrsť jeho obľúbených bonmotov, z ktorých jeden je prinajmenšom priliehavý: "Umelecké dielo je výrazom nekomunikovateľnej reality, s ktorou sa umelec navzdory všetkému predsa len pokúša komunikovať. A niekedy sa mu to aj podarí."

Autor: Ľudo Petránsky Ml.