V 14. superligovom kole bolo zaujímavých niekoľko faktov. Nadštandardne veľa vylúčených. Som presvedčený, že ide len o zhodu okolností. Žiadny varovný signál, lebo vylúčenie je nepríjemné aj pre hráča, aj pre klub. Ďalej ma zaujala dobrá forma 1. FC Košice a dlhodobo stále dobrá forma Interu. Pokračujúci nástup nováčikov.
Za pozornosť stojí hosťovanie hráčov z II. ligy. Hráčov, ktorí by mali byť posilami určitej skupiny mužstiev. Tento spôsob je po mnohých stránkach diskutabilný, rozporuplný, ale súčasné futbalové normy ho umožňujú. Z pohľadu väčšiny takto postupujúcich klubov je to snaha o oživenie, obrat v ligovom dianí. Dá sa to prirovnať k známej fráze, že topiaci sa aj britvy chytá. Tento spôsob posilňovania sa v závere jesene prechádza svojim dlhodobým vývojom a v súčasnej etape sa naň orientujú väčšinou mužstvá, ktoré majú problémy. Osobne v tom nevidím dôvod na hlbokú analýzu a diskusiu. Pre kluby je to riziko a lotéria, lebo vstup nového hráča z nižšej súťaže môže pôsobiť negatívne a priniesť viac škody ako osohu. Pokiaľ klub nie je v takej situácii, že sa tam už nič pokaziť nedá. Hosťovanie v posledných kolách je nádej a tá je pre ľudí v ťažkej situácii to jediné, čo im zostáva a drží pri živote. Je dobré, keď ju ľudia majú. To platí aj všeobecne. Diskusia o fair-play takéhoto druhu hosťovania je proti iným smiešna, zanedbateľná. Skôr by som to hodnotil ako odpútavací manéver od vážnych vecí. Z tohto dôvodu by som ani v budúcnosti v tomto smere na futbalových normách nič nemenil, lebo všetko, čo legálne oživí ligovú šeď slovenského futbalu, je vítané a malo by byť vítané.
Aj preto, že pre záver jesennej časti je typické, že prekvapujúcich výsledkov je málo, lebo forma mužstiev je relatívne stabilizovaná. Dobrá alebo zlá a ešte horšia. Náboj dávajú minisúboje na špici tabuľky, boj o udržanie sa a pre tých v strede boj o doterajšie postavenie, ktoré zaručuje pomerný pokoj. Aj preto, že v tomto období, ktoré je bez väčších prekvapení, sa jedno kolo podobá druhému. Podrobnejšie hodnotenie by bolo neustálym opakovaním, asi takým, ako sa neustále opakujú tie isté optimistické pozápasové hodnotenia väčšiny trénerov. Tak ako sa prestáva, vzhľadom na zväčšujúce sa bodové rozdiely, hýbať tabuľka. Tento záver má ešte jedného spoločného menovateľa. Väčšina zainteresovaných, či sú to už hráči, tréneri, funkcionári čakajú na koniec súťaže a skoro štvormesačnú prestávku. Čakajú na nádej, ktorú im iluzórne poskytne dlhá zimná prestávka. Futbal bude najviac chýbať tým, ktorých rady v poslednom čase najviac rednú, fanúšikom. A ako každý rok - bude tu nádej, že sa na zlé za takú dlhú dobu zabudne a na jar, do prvého zápasu, bude všetko lepšie.
Autor: Milan Lešický (Autor je trénerom futbalistov SR do 21
