se Playboy. V týchto dňoch sú jeho karikatúry vystavené aj v Banskej Bystrici, jeho v poradí druhá výstava na Slovensku bola otvorená počas štvrtého slovensko-českého rendezvous. V súčasnosti je riaditeľom zastúpenia automobilky Opel pre Česko a Slovensko.

"Po Komárne, kde som v lete dva mesiace vystavoval v krásnej Galérii T, som teraz v Banskej Bystrici, ktorú mám veľmi rád. Teším sa, že na vernisáž prišlo veľa ľudí a veľmi som uvítal, že výstava zapadla do kontextu rendezvous, pretože som ešte osobne nestrávil to, že sme sa mali deliť. Výstava potrvá celý mesiac a bude ukončená derniérou s pánom Hudečkom, ktorý je mojím priateľom."

# Na vašej výstave je viac portrétov amerických a svetových osobností ako českých. Máte vôbec portrét niekoho zo Slovenska?

"Okrem pánov Lasicu a Satinského nie. Vždy ma však ovplyvní krajina, kde momentálne pôsobím, takže teraz som predstavil to, čo som robil, keď som bol mimo. Ale robím aj na portrétoch českých a slovenských umelcov. Ďalšia výstava už bude úplne iná."

# Každú osobnosť, ktorú maľujete, musíte pozorovať, priblížiť sa jej. Ako to robíte?

"Niekedy je to impulzívne, ak robím niekoho na objednávku. Nehovorím však, že to robím najradšej. Samozrejme, najlepšie sa mi maľujú ľudia, ku ktorým mám vzťah. Ak mi ich tvorba alebo vizáž niečo hovoria a stotožňujem sa s nimi. Robím veľmi dlho. Rozhodne nie som z tých karikaturistov, ktorí robia portréty na Karlovom moste za päť, desať minút. Ani to neviem. Robím zo spleti čiar a potom z nich odoberám, až ich zostane čo najmenej. Som skôr minimalista, je to ťažšie. Snažím sa o určitú katarziu, zjednodušiť človeka a vystihnúť ho natoľko, aby ho každý v portréte videl, aby ho spoznal. O to sa trochu snažím a dúfam, že sa mi to niekedy i darí."

# Škoda, že sa týmto vašim obrázkom, portrétom, hovorí karikatúra. Veľa ľudí si to predstavuje ako kreslené vtipy v novinách.

"Ja tomu vždy hovorím portrétna karikatúra. Samozrejme, že to má s karikatúrou niečo spoločné. Zaoberám sa spojením karikatúrneho portrétu a koláže. Nechcem z toho robiť veľký kumšt. Je to novinárska alebo knižná grafika, vyslovene na stránky tlače, oživuje ich. Nič mimoriadne. Ale vo svete je portrétnej karikatúre venovaný väčší priestor. Najmä v Spojených štátoch žije. Nie je to otázka publicistiky, ale dokonca voľnej grafiky."

# Čím vás môže človek zaujať natoľko, aby ste ho portrétovali? Robíte tak i na požiadanie, v spoločnosti?

"Tam si človeka nafotím, alebo urobím skicu. Ak robím podľa fotky, musím mať veľa fotodokumentácie. Človeka musím poznať z rôznych grimás. Kresbe tváre sa venujem od svojich l5-l6 rokov. Vtedy som videl výstavu Vlastimila Radu, najmä jeho Louisa Armstronga. Aj ja mám obľúbených - Boba Dylana, Jana Wericha, Suchého a Šlitra. Niečo im vyžaruje z tváre. Mám rád ich tvorbu, to, ako sa vyjadrujú. Rád som prinútený časom, pod tlakom. Mesačník Playboy mi vyhovuje. Občas urobím aj niečo iné, nedávno to bola titulná stránka do autobiografie pána Harapesa."

# Portrétujete predovšetkým mužov, prečo, ženská tvár nie je zaujímavá?

"Mužské tváre sa kreslia ľahšie ako ženské. Staršie tváre sa tiež robia lepšie. A nie všetky ženy majú podobný druh humoru ako ja, možno by nevedeli portrét stráviť. Nikdy som s tým však problémy nemal. Myslím si, že moje portréty sú dosť láskavé, chcel by som, aby boli, nikoho nechcem zdecimovať. Chcem v tvárach hľadať vnútro a nie ich zosmiešniť. Práve preto by sa to nemalo zjednodušovať slovom karikatúra."