Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých sú dni, keď sa cintoríny zaplnia aj tými, ktorí sem cez rok nezvyknú nosiť kvetiny. Lány strapatých chryzantém, voňavé čečinové vence a rozblikané sviečky vytvárajú príjemnú nostalgickú atmosféru. Väčšinou sa preto nikto neponáhľa, a tak sa krematórium či cintorín stáva nielen miestom spomienok, ale aj náhodných stretnutí. Nielen so živými, ktorých sme možno nevideli aj niekoľko rokov, ale aj s mŕtvymi. Často sa naďabí na hroby, ktoré sú nám blízke, hoci v nich neleží nikto z rodiny. A tak napríklad pribudnú sviečky na ešte stále čerstvom hrobe Albína Brunovského, ktorý pripomenie, že slovenské umenie tohto roku utrpelo naozaj ťažkú stratu. Novučičký náhrobný kameň s asi bronzovou bustou Karola Plicku ukazuje, že rodina na neho nezabúda. Novej pamätnej dosky sa na symbolickom hrobe dočkal aj Vladimír Clementis. Strapec ľudí pri mohyle Alexandra Dubčeka naznačuje, že muž roku šesťdesiatosem zostal miláčikom národa. No natrafíte aj na iné hroby. Napríklad v bratislavskom krematóriu. Na niektorých mramorových štvorcoch sa belela nálepka upozorňujúca, že miesto nie je vyplatené. A pokiaľ tak niekto v krátkom čase neurobí, hrob zrušia. Je to smutný pohľad, na "dušičky" dvojnásobne. A meno potenciálneho vydedenca môže niekedy vyraziť dych. Napríklad, keď nálepka zdobí hrob slovenského básnika Pavla Horova či povedľa odpočívajúceho divadelníka Andreja Bagara. Do mramoru sú vytesané jeho zásluhy a funkcie. V Bratislave stojí jeho socha, v Nitre má dokonca divadlo. Keby to nebolo v krematóriu, určite by sa v hrobe obracal, počúvajúc, ako sa reprezentanti slovenskej kultúry oháňajú úspešnými rodákmi. A jemu zatiaľ hrozí, že tieto dušičky boli možno posledné, keď mal v hrobe pokoj.
Autor: bd
