..) prevažne až v období rokov 1993-1997 prijala šancu osvedčiť sa, osobne a verejne, zoči-voči novým okupantom, tentoraz zaručene domácej výroby. A túto šancu využíva. Zápas s mečiarizmom sa stal výrazom rodiacej sa občianskej sebadôvery a záujmov širokých a progresívnych (názormi, vekom, vzdelaním) vrstiev slovenského občianstva. Ale napriek tomu, že naplno žijeme súčasnými a už i budúcimi výzvami dynamicky sa vyvíjajúcej národnej politiky, po piatich rokoch samostatného štátu by nebolo od veci vrátiť sa na chvíľu k momentu pre mnohých stále nejasnému - k rozdeleniu federatívneho štátu. Táto skúsenosť (o ktorej sa toľko a vytrvalo mlčí) je totiž pre našu politiku v samostatnom štáte dôležitá.
Pripomeňme si, že spoločný štát Slovákov s Čechmi, Slezanmi, Moravanmi a národnostnými menšinami, trval väčšinu tohoto storočia. Bolo to v stredoeurópskom priestore spolužitie jazykovo a do nemalej miery aj kultúrne najprirodzenejšie. Preto prinášalo autentické kultúrne a sociálne väzby (tým sa líši od "bratstva" s národmi socialistického tábora, ktoré zostalo napriek desaťročiam kampaní navždy len fikciou). Spolunažívanie našich národov v Č-SR, ČSR, Č-SR, a po vojne v ČSR, ČSSR a ČSFR sa obišlo bez vážnejších vzájomných konfliktov. Tým je v porovnaní s inými, najmä so skúsenosťou s Maďarmi alebo Nemcami, celkom jedinečné. Pre slovenský národ priniesol štát založený so západnými slovanskými príbuznými národnú záchranu a neskôr nemalý prospech, zvlášť v oblasti zlepšovania sociálnych a vzdelanostných pomerov širokých vrstiev. Vďaka blízkym jazykom sa v tomto spolužití obohacovali všetci. Preto podľa zahraničných pozorovateľov a aj podľa prevažujúcej mienky občanov, spoločný štát mal všetky predpoklady prežiť aj skúšku slobody po novembri `89 . To bolo aj presvedčenie politických reprezentácií novej politiky, najmä VPN a OF. Jeho dva, podľa ústavy štátotvorné, národy sa prípadne mohli dočkať aj dvoch stoličiek a hviezdičiek po začlenení ČSFR do EÚ, ako o tom sníval predseda KDH J. Čarnogurský, dokonca sa mohli dohodnúť na spolužití v "dvojdomku", ako to neskôr navrhoval P. Pithart. Predsa však bola nakoniec odmietnutá koncepcia konfederácie (presadzovaná väčšinou vtedajšej slovenskej opozície) aj koncepcia štátnej zmluvy a tzv. autentickej federácie znovuzaloženej na legitimite národných republík (ktorú presadzovala väčšina poslancov vtedajšej slovenskej vládnej koalície a ktorú fakticky nevylučoval ani víťaz volieb `92). Rozvod štátu trval kratšie, než ten občiansky. Federálna väčšina stratila chuť diskutovať s federálnou menšinou, uveriac, že rozvodom len získa. "Silní politici" na oboch stranách už nemali chuť diskutovať ani s občanmi, ani medzi sebou, čo vytvorilo základ pre dnešné superstudené susedské vzťahy medzi SR a ČR. Ale nové republiky si majú čo dať, majú si čo povedať, majú nielen spoločnú skúsenosť v minulosti, ale hlavne spoločné záujmy v budúcnosti. Aj napriek tomu, že kváziotcovia vlasti v Čechách a na Slovensku by najradšej počítali letopočet od roku 93. Ekonomickému, ale ani politickému "uprataniu federálneho stola" sa nemožno donekonečna vyhýbať. A pokiaľ ide o nás, ktorí chceme na Slovensku demokraciu a právny štát, nám treba hovoriť nielen o tom, na akých ideách, hodnotách má stáť štát nový, ale i to, prečo a ako skončil jeho predchodca a čo z jeho skúsenosti je dodnes aktuálne. Nemôžeme žiť bez pamäte: my ktorí sme dodnedávna boli v spoločnom štáte menšinou, dnes máme štát s jednou z najpočetnejších menšín v Európe.
Znovu a znovu si treba pripomenúť i to, že je to štát, ktorý vznikol bez vojny a prelievania krvi - a to práve preto, lebo vznikol na konci dvadsiateho storočia, naplneného vrchovato násilím, šovinizmom a intoleranciou. Slovenská republika vznikla na osnove nových európskych nádejí po páde železnej opony a jej budúca perspektíva sa v každom ohľade spája s historickým procesom medzinárodnej integrácie Európy. Bez týchto okolností by v danom historickom čase Slovenská republika nevznikla. Preto neslobodno zabudnúť na známu pravdu, že štáty trvajú a prosperujú s hodnotami, ktoré ich vyvolali k životu. A že opustením hodnôt, ktoré ich stvorili, strácajú pôdu pod nohami...