Sviatky mieru a radosti sa neodvratne blížia. Je čas, keď z veľmi vážnej témy treba prejsť na ľahšiu, veselšiu. V ostatnom príhovore som vážne analyzoval účinkovanie SR "21" v minulej kvalifikácii. Futbal však hráčom, trénerom a funkcionárom neprináša len stres, ale aj mnoho veselých príhod, ktoré sa potom dlho spomínajú. V mojej mladosti ich bolo nepomerne viac ako teraz. V dnešnej dobe je úsmevných zážitkov menej, lebo všetko je až do detailu preorganizované, naplánované. Hráči sú viac "zošnurovaní", svojím spôsobom disciplinovanejší. Ale vždy sa niečo udeje, a tieto spomienky sú vždy tým správnym korením. Počas môjho štvorročného účinkovania v SR "21" ich bolo dosť. Mohli by byť uverejňované denne po dva týždne. Takže aspoň niekoľko z nich, lebo každá príhoda je najprv stresom, zdvihnutím adrenalínu a až po rokoch úsmevná.
Zlatým klincom bol turnaj medzi Vianocami a Novým rokom 1995 v Kamerune. Leteli sme z Bruselu, pre tento účel takmer prázdnym špeciálom, ktorý pilotovala mladá žena ako prvá v histórii. Celú posádku tvorili dvaja piloti a jedna stewardka, mužstvo Kamerunu, Hajduk Split a my. Počas letu si mohol každý vyskúšať miesto pilota. Po pristátí v Douale a po vystúpení z lietadla nás prebrala mimoriadna horúčava. Sedeli sme v letiskovej hale, čakali a potili sa. Až dodatočne sme sa dozvedeli, že povolenie pristátia sa vybavovalo počas letu. Colníci a personál letiska spali pokojne natiahnutí na laviciach. Okolo druhej v noci sa vybrali kamerunskí hráči k nášmu lietadlu, otvorili batožinový priestor a na malých vozíkoch privážali batožinu. Z letiska do hotela nás všetkých odvážala jedna 6-miestna hrkálka - dodávka. Cesta hotel - letisko a späť trvala asi 25 minút. Odvoz do ranných hodín. Mal som šťastie, že som išiel medzi prvými. Boli tri hodiny ráno. Vybavil som na recepcii administratívu za celú výpravu a konečne išiel na svoju izbu. Len čo som položil kufor, ozvalo sa klopanie na dvere. Otvoril som a do izby sa doslova vrútila vysoká pekná černoška a ponúkala sex. Bol som taký prekvapený, že som sa zbadal, až ako sme obaja tlačili do dverí. Ja zvnútra a ona zvonku.
Problém nastal po príchode hráčov z letiska, keď sme dostali na celú výpravu štyri a pol litra vody. S nebohým Milanom Malatinským sme chodili po izbách, vodu rozdeľovali ako zlato. Pod naším dozorom si mohol každý dať tri dúšky vody a spať. Na druhý deň, na pravé poludnie, sme mali prvý tréning. Trval len 12 minút, kým od horúčavy neodpadol prvý hráč. Na druhý deň sme hrali na obrovskom 60-tisícovom štadióne na pravé poludnie proti Kamerunu "B" (výber domácej ligy). Na zápas nás viezli takmer nepojazdnými taxíkmi bez klimatizácie cez celé 500-tisícové mesto a lákali ľudí na zápas. Prezliekli sme sa na striedačke a tým zabávali početné obecenstvo. Bez rozcvičky. Po 30 minútach sa takmer všetci naši hráči hlásili na striedanie. To slnko sa nedalo vydržať ani na striedačke. Našťastie postupne odpadli aj domáci, no i napriek tomu nám dali tri góly v závere zápasu, keď naši hráči boli takmer upečení. V hoteli bol nádherný bazén, v ktorom od slnka vrela voda. My sme boli z tepla takí dezorientovaní, že sme sa nevedomky kúpali na pravé poludnie. Za obdivu domácich, lebo vtedy zaliezli aj tí najčiernejší čierni. Zážitkom bol hotel pod diaľničnou križovatkou pred kvalifikačným zápasom vo Francúzsku. Ako v horore, najmä keď sme sa dozvedeli, že hotel slúži ako zastávka pre šoférov kamiónov a ich dievčatá. O nič lepší nebol hotel pred kvalifikačným zápasom v Poľsku, kde štyri poschodia renovovali. O šiestej hodine ráno v deň zápasu taký rachot, že rozprávať sa dalo len pred hotelom na trávniku. Ďalšiu zimu, v januári 1996, boli nezabudnuteľným zážitkom zápasy v Južnej Amerike. Najmä náš sprievodca Argentínčan Carlos. Keď začal niečo organizovať, tak sa to skončilo pohromou. Najväčší kúsok sa mu podaril, keď sme večer pristáli z bolívijského Santa Cruz v brazílskom Sao Paulo, kde sme prestupovali na iné lietadlo. Dal nám všetkým hodinu voľna v tranzite, a keď sme išli prevziať palubné karty do Porto Alegre, tak nám pekná dievčina za pultom oznámila, že naše lietadlo je už vo vzduchu.
Futbal, ako aj život, prináša so sebou radosť aj smútok. Ja by som chcel čitateľom zaželať hlavne veľa radosti, aby im vydržala celé sviatky, a keď by to bolo možné, aby im vydržala do konca života.
Autor: Milan Lešický (Autor je stálym spolupracovníkom SME.)
