Viac ako 50 rokov po tom, ako mu hitlerovský režim doslova stiahol poslednú košeľu z tela, dúfa človek, ktorý prežil holokaust, že londýnska konferencia o nacistickom zlate mu prinavráti aspoň niečo z toho, o čo prišiel. "Nemám žiadne zmiešané pocity z celej veci. Musím z toho niečo vytĺcť," povedal pre Reuters 69-ročný Frank Bright. "Bol by to princíp, symbol, lebo to, čo nám ukradli, je naša mladosť, a tá sa nedá zaplatiť," dodal. Bright poznamenáva: "Viem, že je reč o zlate, ale ide vlastne o všetko, o poslednú košeľu." V roku 1938, keď nacisti prišli do Brightovho susedstva v dnešnej Českej republike, jediným zlatom, ktoré si Židia mohli ponechať, boli manželské obrúčky. Kravatové ihlice, reťaze, dokonca aj starootcovské zlaté hodinky, všetko putovalo nacistom. Neskôr sa dopočul, že deň nato, ako boli jeho rodina i susedia nútení odísť do koncentračného tábora v Osvienčime, obrali ich aj o všetok nábytok. Po príchode do Osvienčimu boli nútení povyzliekať sa, a zobrali im aj topánky a oblečenie. Keď väzni umierali na podvýživu, prepracovanie alebo následkom zlého zaobchádzania, nacisti im nakoniec vzali aj posledný majetok - zlaté zuby, ak ich mali, a obrúčky. Pre Brighta sa následky úplného ožobračenia neskončili ani rokom 1945, príchodom spojeneckých vojsk, ktoré oslobodili tých väzňov tábora, ktorí prežili. Za hitlerovského režimu sa mu podarilo získať iba základné vzdelanie, takže bol odsúdený na nízke zárobky. Bright tvrdí, že odvtedy sa bezúspešne snažil kompenzovať rany osudu, ktoré ovplyvnili celý jeho život.