Tridsaťtriročný fotograf Ľubomír Groch, pôvodným povolaním inžinier-konštruktér v štátnom podniku Tesla Elektroakustika, vystavuje do konca tohto týždna v bratislavskej Galérii Živa svoje čiernobiele dokumentárne fotografie z cyklu Ľudia v dave. Jeho cesta k tvorivej nezávislosti je v našich podmienkach skôr vzácna a ojedinelá. Od roku 1990 bol fotografom viacerých médií (Zmena, Meridián, Plus 7 dní), redaktorom obrazovej redakcie TASR a následne fotografom, tlmočníkom a prekladateľom agentúry Reuters, aby definitívne (?) skončil v slobodnom povolaní, ináč povedané, na voľnej nohe. Už od "nežnej" pracuje na fotografickom cykle o slovenských národných mýtoch, symboloch a rituáloch, nanútených ikonách. Najskôr na zákazku redakcií, dnes z vlastného popudu. A o to je jeho práca cennejšia. Témou jeho dlhodobého projektu je najmä rozporuplné prelínanie súčasnosti a minulosti, masového s individuálnym, globálneho s lokálnym. Jednoducho, dnešný svet. Všetci to vidíme okolo seba, takmer nikto to však systematicky nedokumentuje. Ľuboš Groch to robí, s miernou iróniou a nadhľadom, ale bez prvoplánového zosmiešňovania. Na jeho záberoch vidíme demonštráciu pred vtedajšou SNR proti prvému odvolaniu premiéra Mečiara, Hlinkove oslavy v Černovej, Tisovu púť v Altöttingu, ale aj oslavy SNP na vŕšku Zvonica pri Strečne či lokálne výročia rôznych miestnych rodákov. "Fascinuje ma, že na oslavy Dní Andreja Sládkoviča prídu taekwondisti z Banskej Bystrice so svojím japonským trénerom a cvičia na pozadí nákladného auta s veľkým nápisom Coca Cola," vraví autor a v sprievodnom texte k výstave sa pýta: "Koľkokrát sa ešte budeme musieť opakovať, kým dôjdeme k plnému vedomiu?"
Autor: ANDREJ BÁN (Autor je fotograf a reportér týždenníka Reflex)
